tal v roku 1991. Odvtedy je jeho obyvateľom a patrí medzi tých, ktorého postihnutie nie je veľké, a preto je s ním možné dobre komunikovať i spolupracovať. Teší sa, že sa postupne zlepšuje jeho vzťah k otcovi, ktorý ho často navštevuje. Minulý rok Mikuláš viackrát navštívil svojho otca v rodnej dedinke vo Vieske. Pravdaže, jeho cestu domov zamestnanci domova pozorne monitorovali a potešilo ich, že voľnosť Mikuláš nezneužil a počas celej cesty sa nevyskytli žiadne problémy. Späť do ústavu sa už vrátil s otcom.
Práve výborná slovná zásoba a komunikatívnosť Mikuláša Mocsonokyho nás povzbudili, aby sme s ním urobili rozhovor o jeho doterajšom živote, pobyte v ústave, ako aj o zlepšených vzťahoch s otcom. „Narodil som sa vo Vieske, mám ešte jedného staršieho brata, ktorý je vodič kamióna, a mladšiu sestru. Ja budem mať 25. augusta 35 rokov. Chodil som do špeciálnej internátnej školy v Tomášikove. Bol som dosť problémové dieťa, po ukončení školy som sa veľa túlal, robil doma zle. Dospelo to k tomu, že ma otec umiestnil do ústavu,“ začína svoje spomienky na detstvo Miki. „Na život v ústave som si zo začiatku ťažko zvykal. Hlavne na poriadok, na každodenný presný režim. Nie vždy som počúval svoje vychovávateľky či vychovávateľov. Priznám sa, i teraz sa viem zaťať a trvá to, kým ma presvedčia o opaku. Veľmi sa teším, že som sa spolu s ďalšími obyvateľmi nášho domova dostal do zahraničia, do Nemecka. Najprv som pracoval v práčovni, potom v stolárskej dielni, kde sme vyrábali poličky. Pani riaditeľka nám povedala, že aj u nás bude takáto dielňa,“ radostne nám povedal Mikuláš a hneď nám chcel ukázať miestnosť pri malej lodenici, kde by sa mala vybudovať.
„Som veľmi rád, že ma otec začal pravidelne a častejšie navštevovať. Vždy mi prinesie nejakú sladkosť či inú dobrotu. Teším sa i vtedy, ak môžem ísť domov, ale nechcel by som tam ísť natrvalo. Nemám tam priateľov, nudil by som sa. Otec žije sám, ťažko pracuje, chová býkov, ale i malých vtákov. Nemal by na mňa čas a ja som chorý na srdce a nemôžem ťažko pracovať. Zase by som sa len túlal a robil zle. Tu na izbe bývame traja. Moji spolubývajúci sú Karcsi Fördős a Csaba Mészáros. Lepšie vychádzam s Karcsim, ale ani Csaba nie je zlý,“ zdôveril sa nám Mikuláš. Počas nášho rozhovoru sme si všimli, že sa viackrát pozrel na hodinky. Chcel ísť von, a tak sme rozhovor ukončili. No nedalo nám, aby sme sa ešte aspoň jednou vetou nevyzvedali, či má dievča, alebo sa mu nejaké páči. Nič nám však neprezradil, vrátili sme sa teda k riaditeľke ústavu. Pani riaditeľka, keď sme ju oboznámili s naším rozhovorom a povedali jej, že nám Miki neprezradil nič o tom, či má nejakú tajnú lásku, sa schuti zasmiala.
„Pozrite sa na neho, je to fešák, príťažlivý, pravdaže má svoje lásky. Skoro v každom ústave, do ktorých chodíme na návštevy, ho vždy niekoľko dievčat nedočkavo očakáva,“ prezradila.
„Je smutné, že môj syn sa narodil chorý, no nie je prvým ani posledným takýmto dieťaťom,“ uvažuje Mikulášov otec. „Vždy som tvrdo pracoval, chov býkov a iných poľnohospodárskych zvierat mi zobral a aj dnes berie veľa času. Nezvýšilo mi ho veľa na výchovu detí. Miky bol od narodenia akýsi čudný, neskôr sa dostal do internátnej špeciálnej školy, a tak sa náš vzťah akosi ochladil. Hnevalo ma, že mi nebude vedieť pomáhať v hospodárstve a že spôsoboval veľa problémov. Po škole sa bezcieľne potuloval po obci, zašiel i do Dunajskej Stredy, kde sa najradšej pohyboval v spoločnosti strážnikov parkovísk. Tí ho využívali a uľahčovali si prácu tým, že za šoférmi parkujúcich áut posielali syna. Nakoniec som nevidel iné riešenie, ako ho umiestniť v ústave. Tam sú odborne vyškolení, vedia, ako s podobnými deťmi zaobchádzať, správať sa k nim. Zo začiatku som na syna nemal pre prácu ani minútku voľna. Rokmi som si však uvedomil, že je to nesprávne a že ma chlapec potrebuje. Potvrdila to i riaditeľka. Mikuláš je pokojnejší, lepšie sa dá ovládať, čo prispieva k stabilizácii jeho zdravotného stavu. Či by som ho zobral domov, keď som tu sám a ostatné deti majú svoje vlastné rodiny a žijú v Dunajskej Strede? Asi nie. Ani Miky nechce. Teší sa, ak príde domov, ale to je len jeden deň. Obehne svojich známych a večer sa chce vrátiť späť do ústavu. Za tie roky si na tamojší život zvykol, a preto neviem, či by som mu tým, že ho zoberiem domov do Viesky, neurobil zle,“ porozprával nám o svojom vzťahu k synovi.
