Dlhy nemajú z čoho splatiť
Ani jeden z rodičov troch detí nemá prácu. Pani Šiškovej priznali opatrovateľský príspevok vo výške 7 500 korún pre najmladšiu dcéru a dvojtisícovú sumu pre Mariána.
Manžel Marián je nezamestnaný už druhý rok, predtým pracoval ako vrátnik na družstve v Ivanke pri Nitre. Dnes dostáva podporu 1 600 korún. Iný príjem v domácnosti nie je. „Z takých peňazí sa nedá žiť, šetríme, ako sa len dá, ale aj tak s niekoľkými tisíckami a tromi deťmi nevyžijeme. Všetko je dnes drahé. Keď napríklad vyplatíme plyn a elektrinu, veľa nám toho neostane. A deťom by sa zišlo nové oblečenie alebo veci do školy,“ hovoria manželia Šiškoví.
Finančne im pomáha babička troch detí, no napriek tomu sa kvôli slabému príjmu rodina zadĺžila. Prvoradé pre nich preto je, aby splatili svoje podlžnosti voči kamarátom a známym. Až potom by do úvahy prichádzala kúpa niekoľkých nových vecí. Napríklad aj bicykla, po ktorom deti túžia.
Otec rodiny si chodieva privyrobiť na stavby, je to ale len príležitostný príjem. Na výpomoc berie so sebou aj Mariána. „Robotu si dokáže spraviť celkom dobre, aj šikovný je. Všetko sa mu ale musí presne ukázať a vysvetliť, s niečím mu aj pomôcť,“ hovorí o synovi Marián Šiška.
S postihnutím sa naučili žiť
Syn Marián navštevuje špeciálnu základnú školu na Čermáni. Je v nej len štyri mesiace. Predtým chodieval so súrodencami do ZŠ Mudroňova v Nitre, no teraz si zvykol na nové prostredie a v škole sa mu páči.
Ako rodina prijala správu, že Marián je mentálne zaostalý? „Naučili sme sa s tým žiť, čo iné sa dalo robiť. Viem, že si nikdy nenájde normálne zamestnanie, ale môže sa aspoň vyučiť,“ vraví Mariánova mama. Aj keď ešte nie sú rozhodnutí, čo by bolo pre syna najlepšie, zaujala ich možnosť, že by sa syn vyučil za záhradkára alebo kníhviazača.
O chlapcovom hendikepe sa rodina dozvedela, keď mal asi tri roky. „Zo začiatku reagoval ako každé zdravé dieťa, až keď bol v škôlke, zistili sme, že zaostáva. Ostatné deti prejavovali rôzne záujmy, vedeli hovoriť o mnohých veciach. Marián však za nimi zaostával, až do svojich ôsmich rokov bol utiahnutý, zakríknutý a tichý,“ spomína si pani Šišková. Podľa nej to spôsobil nedostatok kyslíka, keď chlapca hneď po pôrode museli dve minúty kriesiť.
Lekári rodinu upozornili, že chlapec môže mať autistické črty. „Vraveli nám, že môže byť samotár, a on aj naozaj bol taký utiahnutý, akoby od ostatných bočil. Tiež sa mohli prejaviť sebapoškodzovacie tendencie, to sa ale nepotvrdilo,“ povedala Monika Šišková.
Marián berie tabletky, chodí na kontroly k detskej psychiatričke a máva stretnutia s logopédkou, aby sa aspoň čiastočne odstránila jeho rečová porucha.
Zrazil ho mladý šofér
Pred dvomi rokmi ho ale postihlo iné nešťastie – na priechode neďaleko domu ho zrazilo auto. Prednosť mu nedal mladý vodič, ktorý po kolízii z miesta nehody ušiel. „Chodili sme s ním po doktoroch, mal samé opuchy, podliatiny, modriny po celom tele. Našťastie, žiadnu zlomeninu. Polícia toho, čo ho zrazil, vypátrala. Keď sa to dozvedel jeho otec, všetko nám preplatil,“ povedal otec Mariána. Mladý chlapec napriek nepríjemnému zážitku nezanevrel na čerstvý vzduch a kedykoľvek môže, vybehne na ulicu, aby sa hral s kamarátmi.
Ďalšou ranou osudu bolo pre rodinu zistenie, že najmladšia dcéra Mária má epilepsiu. Ochorenie, ktorým trpí aj jej otec a ktorému sa nevyhli ani jej starí rodičia. „Zistili sme to, keď mala rok. Vždy sa to prejavuje triaškami, akoby mala zimnicu. Do bezvedomia našťastie neupadá. Záchvaty dostala už aj v škole, odkiaľ ju museli previezť rovno do nemocnice, kde bola týždeň na pozorovaní,“ popisuje chorobu dcéry Monika Šišková. Rodina sa ale nevzdáva nádeje, že dcéra raz úplne vyzdravie. Trpí len ľahkou formou epilepsie a existuje šanca, že keď vyrastie, choroba odoznie.
