Cestovanie
miesto školy
Ešte pred šiestimi rokmi bola Marcela študentkou nitrianskej univerzity. Štúdium ju ale nebavilo, preto po prvom semestri požiadala o jeho prerušenie. Odcestovala do Bathu na juhu Anglicka, kde robila au-pair. Po pol roku sa vrátila, ale cítila, že niečo ju ťahá späť. Hovorí, že sa na Slovensku nevedela zorientovať. Školu definitívne nechala a z južného Anglicka prešla na sever krajiny. Lake District, slávna a malebná oblasť britských poetov, sa dočasne stal jej domovom.
Slovenka veľa cestovala, nakoniec sa „usadila“ priamo v centre britskej metropoly. Kozmopolitné mesto vyhovovalo jej povahe, užila si v ňom divoký londýnsky život. A zoznámila sa s Markom. Po trojmesačnej známosti zatúžil Novozélanďan po pokojnejšom prostredí. S priateľkou a tromi kamarátmi si prenajali byt v škótskom Edinburghu. Marcela pracovala v reštaurácii a hoteli, Mark a ostatní chlapci robili stavebné práce. Kde im bolo lepšie? Marcela bez váhania odpovedá: „V Londýne. Tam je život, to mesto sa nezastaví.“
Ako japonskí turisti
Na Slovensko si prišli oddýchnuť, strávili tu šesť týždňov. Čo vedel Mark o krajine, z ktorej pochádza jeho manželka, predtým, ako sem v roku 2003 prišiel? „Skutočne nie veľa, asi len to, že hovoríte podobným jazykom ako Česi.“ Marcela mu ukázala krajinu, zoznámila s našimi tradíciami a začala ho učiť po slovensky. A hoci jazyk neovláda, tvrdí, že dokáže zachytiť podstatu rozhovorov. Zvykol si aj na naše zvyky, napríklad na to, že Slováci na Veľkú noc oblievajú svoje polovičky a všetky dievčatá ľadovou vodou. Dnes mu to už ani nepripadá zvláštne.
Zaľúbenci sa zosobášili na Nitrianskom hrade, nevesta trvala na tom, že sobáš musí byť na Slovensku. So všetkým, čo k tomu patrí. Teda napríklad aj s odčepčením. Markovi vysvetlili, čo to je. „Na Novom Zélande sa sobášom nepripisuje taká dôležitosť ako tu. Príde asi 120 ľudí, zabavia sa a je po svadbe. Tu to bolo iné, mali sme osobnejšiu a menšiu svadbu, mne sa to páčilo,“ povedal Mark. „Sobášil nás mladý farár, v angličtine aj slovenčine. Podal to výborne. Markova matka, sestra a sesternica boli nadšené. Pri niektorých našich zvykoch sa tvárili užasnuto, pôsobili ako japonskí turisti,“ spomína si s pobavením Marcela.
Päťdesiatšesť hodín cesty domov
Šokom bolo, keď Marcela doma oznámila, že sa sťahuje k Markovi. Rodičia však napokon podporili to, čo ich dcéru napĺňa šťastím. Na svoj prvý let na Nový Zéland si Marcela nespomína rada. Cesta z rodičovského domu na Zobore v Nitre do domu Markovej matky na Novom Zélande trvala neskutočných 56 hodín. Leteli z Viedne, dlho čakali v Kuala Lumpur, potom pokračovali do austrálskeho Brisbane a nakoniec do Aucklandu. Keď konečne dorazili, Marcele bolo zle a zima. Prišli v apríli, teda v čase, keď je na druhom konci sveta jeseň v plnom prúde. Marcela si musela zvykať napríklad aj na to, že v krajine nemajú domy kúrenie. Na vyhrievanie používajú krby alebo kachle.
Prácu si spočiatku nehľadala. „Obaja sme cestovateľské typy, navyše také, že nás nič nedokáže rozhádzať. Peniaze, čo sme si zarobili v Anglicku, sme investovali do spoznávania Markovej krajiny, chceli sme precestovať najmä Južný ostrov, odkiaľ Mark pochádza. Vedeli sme, že práca vždy bola aj bude, preto sme sa hľadaním zamestnania veľmi nevzrušovali,“ rozpráva Marcela.
O imidž nejde
To bola prvá návšteva. Odvtedy si našli spôsob, ako obrovskú vzdialenosť prekonať „len“ za 32 hodín. Dnes môže Marcela povedať, že Nový Zéland na nej zanechal nezmazateľnú stopu. „Celá moja osobnosť sa vplyvom Novozélanďanov zmenila. Tu som bola zvyknutá na stres a rýchlosť, hektický a niekedy až panický život. Tam si nikto z ničoho nič nerobí. Bežne sa stáva, že ľudia sa aj uprostred dažďa vyberú bosí do supermarketu, dvere domu, samozrejme, nechajú odomknuté. Hovoria, že hlavné je, aby bola pohoda. Na rozdiel od ľudí v Európe im vôbec nejde o imidž. Snažia sa len o to, aby mali svoj osobný priestor a aby sa dobre cítili. Sú úzko spojení s prírodou,“ charakterizuje Novozélanďanov Marcela. Že majú skutočne nádhernú a nedotknutú prírodu, o tom svedčia nielen húfy turistov, ale aj filmári. Práve scenéria Nového Zélandu poslúžila napríklad filmu Pán prsteňov. Krajina sa tiež pýši tým, že nemá žiadnu atómovú elektráreň.
Víno, ovce a turisti
Miestni ľudia žijú z viníc, oviec a turistiky. Ovčie farmy sú po celej krajine, menšiu farmu má aj Markov otec. Na zelených novozélandských pastvinách sa pohybuje asi päťdesiat miliónov oviec. Hovorí sa, že na každého Novozélanďana ich pripadá dvanásť.
Celkový životný štýl je tiež iný. Krajina rozlohou päťkrát väčšia ako Slovensko má o dva milióny menej obyvateľov. Preto môže občas pôsobiť, akoby bola vyľudnená. „Keď sa na Slovensku prechádzam po uliciach, stretám davy ľudí. Ak je pekne, často idú do mesta len tak, aby sa pozreli, čo nové v obchodoch, stretli s priateľmi, či len tak sa poprechádzali. To na Novom Zélande nie je, ľudia idú do mesta, len keď už naozaj musia, aj to vždy autom. Sú tak trochu leniví,“ pripúšťa Mark. „Tam peši chodím iba ja,“ dodáva so smiechom Marcela. „Žijeme v 30-tisícovom mestečku, najbližšie veľkomesto je od nás skoro štyristo kilometrov. Keď sa cez víkend prejdem v centre mesta, narazím maximálne na desiatich ľudí. Spočiatku ma to šokovalo, ale už som si zvykla.“
Pánmi sami sebe
Rozdiel je cítiť aj v spôsobe života rodín. Na Novom Zélande nie je ničím výnimočným, keď sa deti po skončení „high school“ v sedemnástich rokoch rozhodnú prenajať byt a s partiou kamarátov sa osamostatniť, často aj stovky kilometrov od rodičov. Napríklad Marka delí od otca a sestry 600-kilometrová vzdialenosť. Vidia sa asi päťkrát do roka. Ľudia bývajú zväčša v apartmánoch, mrakodrapy alebo panelové domy sú skôr raritou.
Dnes sa Marcela venuje fotografovaniu, oslovil ju pán, u ktorého si dala vyvolať fotky. Snaží sa získať čo najviac klientov. Mark pracuje na živnosť v stavebníctve. Obaja sú sami sebe pánmi, a to im vyhovuje. Marcela našla na Novom Zélande šťastie a štýl života, ktorý ju oslovuje. Nikdy nebola upätá len na jednu kultúru, nezápasila so stereotypmi. Svedčí o tom napríklad aj to, že počas novozélandskej oslavy vianočných sviatkov jej nerobilo problém jesť nemecký šalát, brazílsky dezert a slovenskú kapustnicu.
