ýchlostnej komunikácie medzi Nitrou a Zlatými Moravcami.
S primátorkou sme sa v sobotu popoludní telefonicky spojili. Povedala nám, že dovtedy sa s ňou neskontaktoval žiaden člen exekutívy. Prišla len bezpečnostná služba, čo zabezpečuje poriadok v okolí Úradu vlády. Muži vraj boli milí a primátorke prejavovali sympatie. Na ceste k nej mal byť aj mikrobus „s minimálne pätnástimi“ starostami z obcí, ktoré ležia v blízkosti cesty smrti medzi Nitrou a Zlatými Moravcami.
Koľko vydrží hladovať, Ostrihoňová nevedela povedať. „Kým nedostanem prísľub majetkovo-právneho vysporiadania pozemkov, aby v roku 2007 už výstavba cesty naplno bežala,“ vyhlásila.
Svoj krok nekonzultovala s lekármi a zatiaľ nie je ani pod lekárskym dohľadom. Verí ale, že lekári z mestskej zlatomoravskej nemocnice za ňou v čase svojho voľna prídu a zmerajú jej základné funkcie. Údajne od nich dostala prísľub. Na víkend nepredpokladala problémy, tie podľa nej môžu prísť v pondelok, dva dni po začatí hladovky. „Neviem si predstaviť, čo so mnou hladovka urobí. Možno ma to zabije, ale aj to by bola forma obety pre región. Ani počas pôstu som nedokázala jeden deň vydržať bez jedla, teraz som ale odhodlaná.“
Na protest najcitlivejšie reaguje rodina. Hladovka v nej spôsobila podľa primátorky katastrofu. Proti je aj primátorkin ženatý syn. „Doma mi povedali: Obetuješ sa pre iných. Pomáhaš tým, čo si to nevážia, svojej rodine ale minimálne. My potrebujeme tvoju lásku,“ uviedla Ostrihoňová.
Svoj čas v Bratislave trávi pod stanom na trávniku. So sebou má papier s nápisom „Chceme cestu prosperity, nie cestu smrti“. Na toaletu chodí do budov, ktoré patria trom bratislavským univerzitám. V sobotu podvečer ešte riešila otázku, kde sa bude sprchovať. „Človek je zvyknutý na určitý hygienický štandard.“
Počas hladovky chce Ostrihoňová aj úradovať. Do Bratislavy jej donesú spisy, mestskému úradu bude šéfovať jej zástupca. Na piatkové zasadnutie mestského zastupiteľstva chce ale prísť.
