li aj v nitrianskom Tescu a desili zákazníkov. Ľudia si ich po prvom momente prekvapenia nakrúcali a fotili. Zasiahnuť musela ochranka obchodného reťazca, ktorá návštevníkov upozornila, že fotenie v priestoroch obchodného domu je zakázané. Upútal aj viaczmyselný nápis na terase bývalého hotela Tatra. Niekto tam natiahol plagát s nápisom „Mrzí ma to“.
„Bol som s manželkou na nákupe, rozdelili sme sa. Ona si na prízemí vyberala oblečenie, ja som si o dve poschodia vyššie prezeral elektroniku. Zrazu mi zavolala, aby som za ňou hneď prišiel,“ hovorí programátor Vladimír. Jeho žena natrafila počas nakupovania na záhadné postavy a vydesila sa. „Doba je dnes zvláštna, manželku napadlo, že pod ošatením môžu ukrývať bomby,“ rozpráva Vladimír. Šesť ľudí v čiernom nenakupovalo, len sa medzi regálmi prechádzalo. Neniesli so sebou žiadne tašky ani nákupné košíky. Aj preto vzbudzovali podozrenie. Navyše sa pohybovali veľmi pomaly a držali sa v jednom hlúčiku. Ošatením pripomínali moslimky. Keďže nebolo vidieť ani kúsok tela, ľudia nedokázali určiť, či sa pod čiernou látkou ukrývajú ženy alebo muži. „Bolo to svojím spôsobom strašidelné,“ skonštatoval Vladimír.
Študentku Helenu zase naplašil človek, čo nehybne ležal na pešej zóne. Myslela si, že je to opilec, ktorému prišlo zle. „Neverila som, žeby bol mŕtvy. Skôr úplne opitý. Ľudia ho registrovali, ale nikto sa pri ňom nezastavil,“ tvrdí Helena. Až keď prišla bližšie, zistila, že na zemi ležia len handry upravené tak, aby znázorňovali nevládne telo.
Čierne postavy, ležiace telá aj nápisy zinscenovali v rámci Nitrianskych univerzitných dní študenti katedry maľby Vysokej školy výtvarných umení v Bratislave. Interaktívnou výstavou Public Art (pouličné umenie) zaujali, čakali však ešte väčšiu odozvu. „So svojimi študentami som sa zúčastnila podobných výstav v zahraničí a všade mali silnejšiu odozvu. Chybou možno bolo, že v Nitre sme ju usporiadali v sobotu. V meste bolo málo ľudí, mali sme to spraviť cez pracovné dni,“ hovorí Ilona Németh z ateliéru IN. Cieľom podľa nej bol dialóg medzi umelcom a divákom. „Výhodou Public Art je, že divákov stretnete akoby nechtiac, náhodne. Moment prekvapenia preto zohráva svoju úlohu, šok však nie. V dnešnej dobe predsa nie je aktuálne ľudí šokovať, toho sa im dostáva hocikde inde, nielen na ulici,“ vysvetľuje Németh.
„Cieľom výtvarníkov bolo poukázať na problémy, ktoré sú v našej spoločnosti, ale aj v celom svete,“ hovorí výtvarníčka Lucia Tkáčová. Na námestí preto okrem „bezdomovcov“ nainštalovali roh na smeti, čo symbolizovalo znečisťovanie životného prostredia. Na rekonštruovanej budove bývalého hotela Tatra sa zase objavil veľký transparent s viaczmyselným nápisom „Mrzí ma to“.
Jeden zo študentov navyše zbieral v centre mesta príbehy ľudí, ktoré mali byť akýmkoľvek spôsobom späté s Nitrou. Tie sa potom nahrali do svetelnej tabule a premietali v reštaurácii. Ďalší študenti označili slová – vybrali si ich z názvov obchodov a nápisov vo výkladoch. Z nich vznikla veta s určitým významom. Komerčný obsah pôvodných slov tým nadobudol nový, umelecký význam.
Čo tým chceli povedať?
• Telá ležiace na pešej zóne: Umelci reagovali na článok, ktorý vyšiel v Nitrianskych novinách. Písalo sa v ňom o mŕtvole muža, ktorú našli po dvoch-troch rokoch v jaskyni pod Nitrianskym hradom. „Stále sa okolo nás dejú veci, ktoré nás nechávajú ľahostajnými. Aj na toto sme reagovali inštalovaním homelessákov (bezdomovcov),“ vysvetľuje Ilona Németh z katedry maľby. Najviac ju prekvapilo, že ľudia k nehybným telám volali políciu, nie záchranku.
• Čierne postavy v moslimskom ošatení: Malo ísť o vyjadrenie toho, že žijeme v multikultúrnej spoločnosti a na ňu si musíme zvykať. „Pod vplyvom médií každého hneď napadne, že sú to teroristi. Neuvažuje sa o nich ako o ľuďoch z paralelne existujúcich systémov,“ tvrdí Németh. Študenti mali postavami upozorniť na problém tolerancie.
• Nápis „Mrzí ma to“ na Tatre: Slová mali ľudí prinútiť, aby sa zamysleli nad tým, ako sa dnes zaobchádza s budovami, najmä historickými.
• Roh na smeti: Symbolizoval neustále znečisťovanie životného prostredia.
Autor: TOMÁŠ HOLÚBEK, RENÁTA CHOSRAVIOVÁ
