Maroša počas práce nakrúcala kamera, jeho maľovanie na stenu internátu sledovali v priamom prenose návštevníci Nitrianskej galérie, kde v tom čase bežala interaktívna konferencia o graffity. Na druhej ploche mohli návštevníci vidieť, čo si o graffity a ich tvorcoch myslí poslankyňa parlamentu Katarína Tóthová.
Dvadsaťpäťročný Maroš Obšivan začal s graffity pred desiatimi rokmi. Do svojej nákladnej záľuby za ten čas investoval asi pol milióna korún. „Keď sa tomu človek venuje naplno, všetky prachy idú do sprejov,“ povedal Maroš. Dnes študuje maľbu na fakulte umení v Košiciach a graffity strieka väčšinou na zákazky. Objednávajú si ho kluby, ktoré mu za to platia. S farbami to má teraz ľahšie ako kedysi, z každej zákazky nejaké zostanú.
Mladý „graffiťák“ pracuje s formou, nie s výrazom. Hovorí, že pri striekaní na plochu transformuje svoje meno a písmo do umeleckej podoby, ktorá hraničí s geometriou možno viac ako s maľovaním samotným.
Kvôli graffity precestoval veľkú časť Európy. Nie kvôli kontinentu a jednotlivým krajinám, ale pre umelcov a rôzne štýly, ktoré tam mohol vidieť. „Stalo sa mi, že som bol v Paríži a videl som akurát tak ‚eiffelovku‘ a nič viac. Ale aspoň som si zamaľoval s tamojšími umelcami.“
Na Slovensku je na legálne striekanie graffity málo priestorov. Vo väčšine miest neexistujú miesta vyčlenené špeciálne pre tento druh umenia. Stáva sa však aj opak – inštitúcie alebo jednotlivci zámerne najmú umelcov, aby im objekty pomaľovali. Tvrdia, že je lepšie mať vkusne nastriekanú stenu, ako nečakane zistiť, že ktosi objekt bez povolenia počmáral. „Som zo Žiliny, tam nie sú žiadne priestory na striekanie. U nás je graffity málo rozvinuté, aj keď posun už nastáva,“ vraví Maroš. Dodáva, že graffity nepatrí do galérií. Je to umenie ulice.
