Postkoloniálnu literatúru prednáša už niekoľko týždňov nitrianskym vysokoškolákom americký profesor pôvodom z Kamerunu Steven Ekema Agbaw. Na Slovensko prišiel, pretože ho zaujíma transformačný proces v štátoch bývalého východného bloku. Predtým o krajine nevedel vôbec nič, len to, že sme patrili do Československa. Prekvapila ho kvalita života, nečakal, že bude u nás vysoká. Profesor Agbaw tvrdí, že na trhovú ekonomiku sme si zvykli rýchlo a že sa nám žije dobre. Napriek nízkym platom si Slováci môžu dovoliť kúpiť takmer všetko, čo potrebujú. Na profesora sme zapôsobili dojmom šťastného a spokojného národa.
Z Kamerunu cez Anglicko do USA
Steven Ekema Agbaw sa narodil a vyrástol v africkom Kamerune. Vyštudoval univerzitu vo Veľkej Británii a keď mal 25 rokov, odišiel do Spojených štátov, kde si spravil doktorát. Z domova odchádzal v čase, keď Kamerun prechádzal sériou politických kríz. „Kamerun experimentoval s demokraciou jednej strany, doma to prinieslo veľa otrasov. Skutočná demokracia je ale postavená na prirodzenom pôsobení niekoľkých politických strán. Dnes je už situácia lepšia, demokratizačný proces sa rozbehol vo viacerých afrických krajinách, a na to som hrdý,“ podotkol profesor literatúry.
Po doktoráte v Amerike istý čas učil na strednej škole doma v Kamerune. S manželkou v tom čase vychovával tri malé deti. Jeho žena tiež chcela študovať v USA, preto sa celá rodina natrvalo presťahovala do Pensylvánie. Dnes Agbaw vyučuje na Bloomsburg University.
K Američanom sa dnes správajú inak
Po skončení univerzity najskôr Steven Ekema Agbaw uvažoval, že si spraví doktorát v Anglicku. Tvrdí ale, že Amerika mu ponúkla oveľa viac možností a inšpirujúce prostredie plné ľudí z rôznych krajín. „Multikultúrne prostredie je veľmi dôležité vo vzdelávaní, najmä v dnešnom globalizovanom svete. Učí nás tolerancii k menšinám, znášanlivosti k iným ľuďom a obohacuje nás jedinečnými zvykmi rôznych kultúr. Preto som odišiel do Spojených štátov,“ povedal Agbaw.
Zrejme vie, o čom hovorí. S americkým pasom precestoval niekoľko krajín a dostal sa do okolností, v ktorých mať americké občianstvo znamenalo výhodu, ale narazil aj na situácie, keď mu bolo na obtiaž. Ako cestovateľ pocítil zmenu v správaní sa ľudí k Američanom, najmä po začiatku vojny v Afganistane, ktorá nasledovala bezprostredne po teroristických útokoch na dvojičky a Pentagon. „Viac ráz som pocítil, že Európania s americkými krokmi ostro nesúhlasia, vnímajú to ako neoprávnený zásah do záležitostí iných štátov. Často som sa o tomto probléme rozprával aj so svojimi európskymi študentmi. Snažil som sa im vysvetliť, že v minulosti práve americké intervencie pomohli aj Európanom. Príkladom je druhá svetová vojna. Ak sme ochotní tolerovať zásahy USA, keď je to pre Európanov výhodné, mali by sme podobné intervencie podporovať aj v iných situáciách. Ťažko si teraz vieme predstaviť, čo napríklad zásah v Iraku prinesie v budúcnosti. Možno aj stabilitu v regióne. To dnes ale nevieme, preto by sme ho nemali jednoznačne odsudzovať,“ hovorí Agbaw.
Dodal ale, že ani Američania nie sú vojnou v Iraku nadšení. Podporujú ju čoraz menej, najmä po tom, čo sa nepodarilo preukázať, že by Irak disponoval zbraňami hromadného ničenia.
Cestovať sa nebojí
Napriek zmenenej situácii vo svete sa profesor Agbaw nebojí cestovania. Spoznal niekoľko európskych štátov, blízke sú mu Francúzsko, Anglicko, Taliansko a Švajčiarsko. Teraz sa zameral na strednú Európu - začal Slovenskom a Nitrou. Informácie, ktoré potreboval, si našiel na internete. Vyslali ho prednášať do Nitry na Katedru anglistiky a amerikanistiky Filozofickej fakulty Univerzity Konštantína Filozofa, hoci nečakal, že by hocaká univerzita mimo hlavného mesta mala záujem o postkoloniálnu americkú literatúru.
Učil amerických, kamerunských aj slovenských študentov
Aký je podľa Agbawa rozdiel medzi americkými, slovenskými a kamerunskými študentmi? „Podľa mojich skúseností chcú študenti na Slovensku nabrať čo najväčšie množstvo faktografických informácií, o všetkom chcú mať prehľad. V USA je demokratický model vzdelávania, na vysokej škole má možnosť študovať ktokoľvek, rozdiel je ale v ich úrovni. Najlepší z najlepších idú na najprestížnejšie univerzity. Nezáleží tak na faktoch, ako na rozvoji kritického myslenia. V Kamerune je vzdelanie privilégiom. Len menej ako desať percent populácie má vysokoškolské vzdelanie,“ rozpráva Steven Ekema Agbaw. Nízkym počtom univerzitných študentov sa v Kamerune vytvára súťaživé prostredie, ktoré v študentoch zvyšuje odhodlanie uspieť.
Vo všetkých troch krajinách majú ale študenti jedno spoločné: milujú večierky adiskotéky.
