vojich deväťdesiatich rokov. Potom jej to syn zakázal. Pani Aurélia však stále robí, čo uzná za vhodné. „Je mimoriadne čiperná, sama si varí, robí drobné nákupy, chodí po vodu do blízkej artézskej studne. Z tejto vody si varí všetky jedlá, umýva si v nej tvár,“ prezradila nám jej vnučka Alžbeta Vörešová, ktorá si babičku vzala k sebe, aby sa o ňu v prípade potreby postarala. Dozvedeli sme sa, že pani Aurélia sa vydala ako 16-ročná a v devätnástich mala už dve deti. Keď sa jej manžel vybral za prácou do Francúzska, po istom čase pricestovala za ním aj s deťmi. Zostala tam tri roky, peniaze si zarábala pomocnými prácami vo viacerých rodinách. Manžel sa z Francúzska vrátil po desiatich rokoch. Bol chorý a po krátkom čase zomrel na tuberkulózu.
Pani Aurélia mala pomerne ťažký život. Už ako pätnásťročná pracovala na gazdovských dvoroch a na poliach. Vydala sa aj druhýkrát. Tentoraz za vdovca z Nových Zámkov, ktorý si z prvého manželstva priniesol troch synov. Starala sa teda o päť detí. Jej druhý manžel zomrel v roku 1977 a odvtedy bývala sama v Trnovci nad Váhom. Takmer vždy ju bolo vidieť v ovocnom sade a v kvetinových záhonoch. Práve kvety sú jej najväčšou láskou. Svojej vnučke prikázala, že ak umrie v lete, chce mať nimi posypanú celú truhlu. Pani Aurélia sa občas vyberie do mesta. Najčastejšie chodí za svojimi kamarátkami na tržnicu. Niekedy vraj doma zabudne palicu na podopieranie sa pri chôdzi a spomenie si na ňu až v polovičke cesty. Šestnásteho mája prijali jubilantku na Mestskom úrade v Šali. Po slávnostnom zápise do Pamätnej knihy mesta jej všetko najlepšie zablahoželal aj primátor Tibor Baran. A aký recept má pani Aurélia na dlhovekosť? „Je to aj v rozdávaní dobrej nálady okolo seba, v pozitívnom myslení a v neustálom úsmeve na tvári.“
