Bol by to obyčajný, ničím nezaujímavý príbeh. Až na to, že Štefan je slepý. V tretej triede základnej školy prestal vidieť na ľavé oko. Verdikt lekárov znel: odlúpená sietnica. O dva roky neskôr oslepol na druhé oko - pravdepodobne vinou snehovej gule, ktorou ho do oka trafil kamarát. Nasledovala séria neúspešných operácii a prerušenie školskej dochádzky. Ako integrovaný žiak chodil do školy na dve hodiny týždenne. Strednú a vysokú školu už Štefan navštevoval normálne a úspešne ich zvládol. „Svoj údel som prijal pokojne. Považujem to za taký malý zázrak, ktorý sa pri mne udial. Neviem si to vysvetliť - nebol som ani nešťastný, ani nahnevaný. Rodičia to znášali oveľa horšie ako ja,“ s úsmevom hovorí Štefan. Ku kňazstvu ho
priviedla hudba organ
Myšlienka stať sa kňazom nesúvisela s postihnutím. Už ako malé dieťa Štefana fascinovala organová hudba. V časoch, keď jeho rovesníci počúvali moderné kapely, on počúval Bachove koncerty. Keďže s organom sa stretával hlavne v chráme, túžba študovať teológiu prišla práve v súvislosti s hudbou. Myšlienka, že kňazi sa môžu voľne pohybovať v sakrálnom priestore a počúvať organovú hudbu kedykoľvek, bola tak silná, že predurčila celý jeho život. Jeho prvým pôsobiskom po skončení teológie bola Krupina. Kňazské povinnosti začínal už s rodinou - okrem manželky si na faru priniesol šesťtýždňovú dcérku Radku. Po štvorročnom pôsobení sa mladá rodina vrátila do Nových Zámkov. Štefan dostal ponuku pôsobiť ako celoslovenský koordinátor pre prácu s deťmi. Kreatívnu prácu si nevie vynachváliť. Manželka, učiteľka biológie a chémie, si našla prácu v Dubníku na základnej škole. Medzitým sa im narodil Rastík.
Kruté zistenie
„Narodil sa s rázštepom a pre zaujatosť inými ťažkosťami sa nezbadal problém s očkami. Keď mal pol roka, tak som náhodou zistila, že jedna zrenička nereaguje na svetlo tak ako druhá,“ spomína na desivé poznanie Silvia. Rastík trpí krátkozrakosťou, ktorá mu ohrozuje sietnicu. Keď mu lekári diagnózu zistili, na jednom očku mal už sietnicu odlúpenú a nebolo pomoci. Bolo treba ratovať druhé oko, ktorému hrozilo to isté. Rodičia boli najviac sklamaní z prístupu bratislavských lekárov. Podľa ich verdiktu mali čakať na úplné oslepnutie, alebo vystaviť synčeka operácii, ktorá bola riskantná. „Oznámili nám to bez kúska nádeje. Buď oslepne pri operácii, alebo pri nejakom náraze, ktorý je u detí, učiacich sa chodiť, bežný. Boli sme zúfali,“ konštatujú rodičia štvorročného Rastíka. Viac ako rok žili v neustálom strachu a napätí. Štefan zobral syna k lekárovi do Zlína. Liečba vyzerala nádejne, po roku aj pol však Rastík odrazu prestal vidieť úplne, doslova z minúty na minútu. Hneď telefonovali do Zlína. Diagnóza bola jasná. Odlúpená sietnica. Snímky zaslal kolegyni do Prahy, ktorá je špecialistka práve na sietnice. Rozhodli sa pre operáciu.
Operácia zachránila oko
Silvia bola hospitalizovaná s Rastíkom, Štefan býval u kamaráta v Prahe, aby mohol byť každodennou oporou v tejto nešťastnej situácii. Nádej nebola veľká, ale žila. Rastíkova operácia trvala dve hodiny. Všetci zainteresovaní urobili maximum v bojisa o jediné očko - o svetlo alebo večnú tmu. „Po odlepení a otvorení operovaného oka som prišiel ako každé ráno do nemocnice. Ostal som stať na chodbe. Silvia s Rastíkom išli oproti. Keď boli pri mne, Rastík sa rozbehol a kričal: „oci, oci!“ Bol to neopísateľný pocit,“ s trasúcim hlasom približuje okamihy po operácii šťastný otecko. Rastík vidí. Nosí silné dioptrie, nechodí do škôlky, ale vidí. Rodičov najviac mrzia slová neprajníkov a odsudzovanie, že slepý nemal mať deti. Mechanické poškodenie zraku predsa nie je dedičné. Rozhodnutie mať potomka prediskutovali najskôr s lekárom, urobili maximum. Dnes sa dá hovoriť o zázraku. Silvia sa usmieva. Pokoj a vyrovnanosť, ktorá vychádza z tejto mladej ženy, dáva určite silu celej rodine.
