úru. Priamo na mieste sa niekoľko dní aklimatizovali vo vysokohorskom prostredí. Prešli niekoľkými tábormi, stúpali čoraz vyššie. V najvyššom tábore, vo výške 7300 metrov, si do batohov pobalili najnutnejšie veci a pripravovali sa na posledný útok, ktorým mali dobiť vrchol hory. Neúspešne. Len niekoľko metrov od dosiahnutia osemtisícovky ich zastavilo zranenie jedného z nich. Útok na Broad Peak sa zmenil na záchranu Poliaka Artura Hausera, ktorý si pri lezení zlomil nohu.
Skupina sa tvorila týždne a celé dobrodružstvo vyšlo Ruda Bošiaka na 230-tisíc korún. Vo Varšave sa pridal k trom Poliakom. Cestu do základného tábora mali zabezpečenú agentúrou, potom sa však museli spoliehať len na seba. V tábore si rozložili stany, pripravili miesta na spanie. Dva dni sa odtiaľ nepohli, nechali organizmu čas na aklimatizáciu. Po základnom tábore nasledovali tri výškové, posledný piaty bod bol majestátny osemtisícový vrchol. Trasu do ďalšieho výškového tábora bolo potrebné vždy pripraviť, označiť a zafixovať skobami do skál. To trvalo päť-šesť hodín, potom sa expedícia vrátila do nižšieho tábora, kde si oddýchla, prespala a pripravila sa na ďalší výstup.
Do posledného výškového tábora sa dostali až po niekoľkých dňoch. Teplota sa pohybovala okolo mínus 25 stupňov. Zima nebola jediným, čo znepríjemňovalo horolezcom výstup. Na každom kroku hrozili lavíny. Vo výške 7300 metrov slnečné žiarenie všetkým spálilo tváre, vytvorili sa im nepríjemné chrasty. Nepomohli ani ochranné krémy. Problémy mala výprava aj s dýchaním, riedky vzduch im cestu k vysnívanému vrcholu sťažoval. Stúpali pomaly, aby sa pľúca menej namáhali.
Zdolávanie trasy medzi poslednou výškovou stanicou a osemtisícovým vrcholom horolezci nazývajú „útok“. Zdá sa, že opodstatnene. Útok má byť rýchly, dobre premyslený a všetci musia dokonale spolupracovať, inak sa nevydarí. V prípade slovensko-poľskej expedície na Broad Peak sa útok začal vo výške 7300 metrov. Zdalo sa, že vrchol dosiahnu a sen si splnia. K prekonaniu osemtisícovky im chýbalo len 247 metrov. Vtedy sa to stalo. „Jeden z nás, Artur, si zlomil nohu. Prechytával sa na fixoch, pošmykol sa, noha sa mu v nešťastnom uhle dostala pod telo a svojou vlastnou váhou si ju zlomil,“ opisuje dramatické udalosti Rudolf. „Okamžite sme na vrchol zabudli, prioritou bola záchrana ľudského života. Vysielačkou sme oznámili, čo sa stalo, a okamžite sme začali klesať do tretieho výškového tábora. Ja som šiel vpredu, aby som navaril čaj a pripravil tekutiny pre Artura, ostatní Poliakovi pomáhali skĺzavať nadol.“ Zranenému zlomeninu improvizovane zafixovali, podali tabletky na tlmenie bolesti a postupne ho zvážali k prvému výškovému táboru. V „jednotke“ už čakal doktor a piati nosiči, ktorí zraneného Poliaka preniesli cez ľadovec do základného tábora. Odtiaľ ho helikoptéra transportovala do nemocnice. Prežil aj vďaka nezištnej pomoci Rudolfa Bošiaka z Jedľových Kostolian.
