lekárom. Hercom, ktorý hral v armádnom divadle. Oštepárom, ktorý na prvý pokus hodil toľko, že zmenili súpisku a zaradili ho do celoslovenskej súťaže. Guliarom, ktorý bol takmer o tri desiatky kíl ľahší ako všetci jeho súperi. Spisovateľom, čo písal fejtóny a v sedemdesiatke mu vydali zbierku básní. Vedúcim externej propagácie v dnes neexistujúcom Calexe. Maliarom, čo štetcom pracuje do tretej nadránom. Vyskúšal všetko a neoľutoval nič.
Biskup dal ubytovanie za polovicu
Pôvodne chcel byť pilotom alebo kapitánom na lodi. V nábožensky založenej rodine si ale povedali, že z neho spravia kňaza. Najmä keď bol prvorodený.
Narodil sa v dnešných Čeľadiciach do chudobnej rodiny obuvníka. Rodičia poslali mladého Františka študovať na piaristické gymnázium v Nitre. Do mesta prišiel v šedých cajchových šatách, no mama v ňom už vtedy videla kňaza. „Otec ma vzal za biskupom a povedal mu, že chcem byť farárom. Ten naňho zrúkol, že čo klame, ako on môže vedieť, čím chce chlapec byť.“ Mladíka biskup napriek tomu vyskúšal a zistil, že je šikovný. Dokonca tak veľmi, že mu ponúkol zlacnenú taxu za internát. Miesto tristo korún za biskupské ubytovanie platil len polovičný peniaz.
Teológia v seminári mu vydržala päť semestrov. „Hovorili na nás po latinsky a ja som ničomu nerozumel. Potom sa mi vyjasnilo a zrazu som filozofické formule ovládal lepšie po latinsky ako po slovensky.“
Rád kázal, nie ťažkopádne a zdĺhavo, ale burácajúco a stručne. „Kázne som miloval, aj keď na začiatku som mal trému. To boli ťažkí poslucháči, čo podo mnou sedeli. Kolegovia a profesori zo seminára, aj páni biskupi niekedy. Nezlomilo ma to, lebo som si povedal, že teraz tu kážem ja. Bol som prísnym kazateľom, hovoril som o pekle tak zanietene, až oči klopili. Dnes majú mnohí kňazi dlhé kázne a o ničom. Farár, ktorý dlho káže, len pláta diery, lebo nie je pripravený. Radšej hovoriť menej, ale k veci. Mojím heslom vždy bolo, že darmo či jete alebo pijete, všetko na slávu Božiu robte a budete spasení.“
Pekne si Boha oklamal...
Za kňaza sa mu neštudovalo zle, ale zistil, že to nie je nič preňho. Preto presne uprostred päťročného štúdia zo seminára vystúpil. Čo na to povedala rodina, ktorá mu predurčila povolanie farára? „Jaj, to bolo strašné. Keby som vedel, čo ma čaká, asi by som nemal odvahu spraviť to, doma sa za mňa hanbili. Keď som potom išiel vo viazanke do kostola, bol som najhorší z najhorších. ‚No pekne si pána Boha oklamal, no však dočkaj, veď on ti ukáže,‘ hovorili mi tetky z dediny. Úplne ma to ubilo. Takých, čo odišlo, nebolo veľa. Spomínam si ale na jedného, čo odišiel deň pred vysviackou. Schvaľujem to, lebo ak sa na to niekto necíti, nemá to význam.“ Pripúšťa tiež, že odišiel kvôli láske k dievčatám. „Mne sa kočky páčili. Keď som v obchode stretol pekné dievča, nie ono, ale ja som sa červenal...“
Po teológii nasledovala medicína, ktorá Františka Hermana chytila. Aj keď: „V pitevni som zažil šok. Ľudské telo som považoval za idol všetkého a v pitevni padlo na hnusnú zem. Z tela sa zrazu stal len kus mäsa. To ma trochu zobralo.“
Medicínu študoval tri mesiace, lekárom sa nestal, lebo mu v tom zabránila vlastná matka. Schovala mu doklady o stredoškolskom vzdelaní, na vysokej škole sa nemal čím preukázať. Nechcel byť kňazom, tak nebude ani lekárom, povedala si Františkova mama. Myslela si, že na medicínu ho len niekto pobláznil, on to ale myslel úprimne.
Tma pred očami božieho atléta
Už počas štúdia na seminári ho ťahalo k športu, rektor ho označil za božieho atléta, ktorý skáče ako divoký kôň. Učarovali mu oštepy, tak sa išiel pozrieť na súťaž. Na prvý pokus hodil 43 metrov, a to bol amatér. „Hneď ma vyslali na celoslovenskú súťaž do Žiliny. Nebohá mama mi ako chlapcovi z dediny dala do sveta smotanu, kus chleba a trošku peňazí. V noci som to zjedol a keď som na druhý deň hodil oštepom, mal som tmu pred očami od hladu. Skončil som ale šiesty, čo bol tiež úspech.“
Jeho osobný rekord v hode oštepom je päťdesiat metrov. V tom čase bol česko-slovenský rekord len o trinásť viac. Hovorili mu, že nemá techniku. Ak by ju mal, mohol by sa dostať na hranicu rekordu. Nahovorili ho aj na vrh guľou. Súťažil medzi chlapmi, ktorí mali sto a viac kíl, on mal 75. Napriek tomu sa pravidelne umiestňoval na treťom-štvrtom mieste.
Nie som kňaz, ale pápež
K divadelnému umeniu privoňal na vojne. Dovtedy hercov vnímal ako polobohov, na ktorých nikdy nedosiahne. Nakoniec sám stál na divadelných doskách. Prvý raz hral vo Zvolene v zdramatizovanej básni Janka Kráľa Zverbovaný. Františkovou hereckou partnerkou bola profesionálna herečka Viera Strnisková.
V ochotníckom divadle ho Jozef Selka vyzval, aby skúsili šťastie v armádnom divadle v Martine. Hral okrem iného v Othelovi, pandúra v Jánošíkovi, pápeža v Jánovi Husovi. Domov napísal: „Mamička, nehnevaj sa. Viem, že si zo mňa chcela kňaza, no ja som teraz pápežom...“ Z mesta odišiel, keď mu nedali sľúbený byt.
V roku 1957 sa zamestnal v Zlatých Moravciach, pôsobil aj ako vedúci externej propagácie v Calexe. Niekoľko rokov viedol recitačný i výtvarný krúžok, aj krúžok začínajúcich autorov. Sám písal, do novín aj časopisov, najradšej fejtóny. Ešte v sedemdesiatke vydal zbierku básní pod názvom Impresie Františka Hermana.
Ženy, stres, cigarety
Dnes je František Herman dôchodcom. Má 83 rokov, s manželkou Máriou žije v rodinnom dome v Prílepoch. Venuje sa maľovaniu, inšpiráciu hľadá v histórii, Biblii a filozofii. „Mňa portréty neinteresujú, na to sú dnes dobré aparáty. Zaujímam sa o pohyb, sny, vízie.“
Cez deň pracuje, ak sa dá, tak v záhrade. Tvoriť začína až večer, po desiatej. Vydrží do tretej nadránom. Prebdené noci ho ale neničia. V živote sú podľa neho len tri veci, čo spôsobujú, že muži starnú: stres, cigarety a ženy.
Pán František žil vždy pútavý život, v ktorom chýbala nuda. „Čo k tomu dodať? Mohlo to byť aj lepšie. Ale aspoň som skúsil z každého rožku trošku...“
