Článok pokračuje pod video reklamou
Kúpil si preto bicykel a prvého januára vyrazil, ale známych a kamarátov sa o ceste neunúval informovať. Na svojich potulkách sa cykloturista stravuje striedmo, prespáva vo svojom spacáku na okraji lesa, v zrúcaninách starých hradov alebo len tak, pod holým nebom. Nemá rodinu a desí sa toho, že zomrie opustený doma pred televízorom. Radšej podľa vlastných slov riskuje, že ho na ceste zabije auto, napadnú divé zvieratá alebo skolia infekčné choroby. Riman rusko-poľského pôvodu Janusz River (69). Minulý týždeň bicykloval Nitrianskym krajom, stretli sme sa s ním na Mestskom úrade v Zlatých Moravciach.
Pozornosť médií a ľudí
Janusz River dáva o sebe vedieť. A hoci bicykluje sám, je rád centrom pozornosti. Už dopredu si zabezpečí, aby ho na jeho ceste sledovali miestne médiá. Potom sa zaujíma, aký veľký bude článok o ňom, či budú fotky farebné a či bude aj na titulke. Výstrižky novín si starostlivo odkladá. Elektronické médiá nemá možnosť sledovať, ale presne vie, ktoré o ňom hovorili.
Vedia o ňom autority z regiónov, do ktorých cestuje. Listom informuje zväčša predsedov samosprávnych krajov a starostov obcí, do ktorých sa chystá. Žiada ich o skromné ubytovanie a obed.
Rodičia mu zahynuli vo vojne
Januszova matka je Ruska, otec Poliak. On bol vojakom, ona pracovala pre Červený kríž. Oboch zabili počas druhej svetovej vojny, Janusz mal vtedy len tri roky.
Starali sa oňho strýkovia, vychovávali ho v Poľsku aj Rusku. Skončil armádnu školu a istý čas robil vojnového korešpondenta z Vietnamu a Konga. Bol novinárom na voľnej nohe a svoje vojnové príspevky väčšinou dodával talianskej tlačovej agentúre. „Mám rád nebezpečenstvo, nerobil som to pre peniaze,“ vysvetľuje.
Istý čas žil v Egypte, kde prijal meno Muhammed Ali River. Do Talianska sa presťahoval až neskôr. Robil futbalového manažéra a manažoval aj umelcov. S talianskymi spevákmi navštívil v 70-tych rokoch minulého storočia Bratislavskú lýru.
Osem rokov na bicykli, stotisíc kilometrov v nohách
Svoju extrémnu cestu okolo sveta na bicykli začal v roku 2000. Má trvať osem rokov, počas ktorých precestuje sto krajín a v nohách bude mať asi stotisíc kilometrov ubehnutých na bicykli. Konečným cieľom je otváracia ceremónia letných olympijských hier v čínskom Pekingu.
Posledný decembrový deň roku 1999 bol Janusz River doma v Taliansku. „Sedel som na pláži, jedol špagety a premýšľal nad miléniom. Mal som dosť peňazí a bol som unavený z najlepších hotelov. Chcel som spraviť niečo výnimočné a bláznivé, čím sa zapíšem do histórie,“ vysvetľuje nápad, ktorý mnohí označujú za šialený. Janusz o tom vie a nič si z toho nerobí. „Rozhodol som sa náhle, v posledný pracovný deň starého roka. Ešte som stihol skočiť do obchodu a kúpiť si najlacnejší bicykel. Príchod nového roku som oslávil s asi dvoma stovkami ľudí a potom som sa vytratil baliť veci na cestu. Vzal som si len dva ruksaky, do ktorých som natlačil nevyhnutné veci,“ spomína si na začiatok cesty. Potom zmizol. Doma o ňom nikto zo známych nevie, do Ríma netelefonuje. Zabezpečil si len, aby sa mu starali o dom.
Päť dolárov na deň
Stanovil si podmienky – nikto ho nebude doprevádzať, nikto ho nebude sponzorovať. Rozpočet cesty nesmie presiahnuť päť dolárov na deň. A nepocestuje z juhu na sever a zo západu na východ. Bicyklovať bude krížom-krážom. „Nechcel som len tak preletieť zemeguľu, chcel som si cestu poriadne užiť. Vychutnať si pocit voľnosti, spoznať ľudí a krajiny, ktorými prechádzam. Naučiť sa niečo o živote, vedieť miestne jazyky. Nepretekám sa - nemám s kým, pretože nikto predo mnou nič podobné nespravil - ja sa len bicyklujem. Myslia si, že som blázon, no ja len nechcem zomrieť doma pred televízorom,“ vysvetľuje Talian, ktorý doposiaľ na bicykli ubehol vyše 67-tisíc kilometrov a spoznal 57 krajín sveta.
Zranené koleno
Doteraz River prešiel Afrikou, Amerikou, krajinami Blízkeho východu a Európou, dostal sa napríklad na posledný dostupný nórsky ostrov, za ktorým je už polárny kruh.
Ostáva mu zdolať Austráliu, Nový Zéland a mnohé ázijské krajiny. Toho sa trochu bojí, preto v Taliansku zanechal svoj testament. „V Austrálii sa obávam divého psa dinga a hadov, v Ázii zase čakám, že budem mať problémy s miestnym jedlom. Je to nebezpečné a rátam so smrťou. Nikdy som však nechcel, aby ma zastihla doma pred televíziou alebo v nemocnici. Keď už má prísť, tak iba na mojej ceste,“ povedal Janusz, ktorý minulý týždeň prechádzal Zlatými Moravcami. Prijala ho primátorka a starali sa oňho ľudia z mestského úradu.
V miestnej poliklinike dokonca absolvoval ošetrenie kolena, ktoré si zranil v Turčianskych Tepliciach. Vtedy prespával na kúpalisku, ktoré zvyčajne na noc zamykajú. Jemu udelili povolenie spať tam. V noci potom nešťastne spadol do jamy, ktorú robotníci zabudli zakryť.
Posledné európske štáty
Poľsko-slovenskú hranicu prekročil Janusz River prvého júna. Strávi u nás asi mesiac. Spolupracuje so Slovenskou agentúrou pre cestovný ruch, ktorá mu organizačne pomáha zabezpečiť cestu. Slovensko patrí popri Ukrajine, Maďarsku, Slovinsku a Chorvátsku do poslednej európskej etapy, v rámci ktorej precestuje do septembra asi päťtisíc kilometrov. Je to len kvapka v mori v porovnaní s celou dĺžkou jeho trate, no Talian sa u nás cíti výborne. Na jeseň sa presunie na iný kontinent, zrejme k protinožcom. Cestu neplánoval a neplánuje ani jej koniec. Necháva to na osud.
