Skalolezcov prirovnávajú k modelom

„Kulturisti by si vlasy trhali,“ hovorí skalolezec Richard z Nitry. Sám mal ešte v zime 80 kilogramov, dnes váži 74 a tvrdo bojuje, aby ešte niekoľko ďalších kíl išlo dole. To všetko pri výške 183 centimetrov. Silné telo pri najnižšej možnej váhe – to je jeho cieľom a tomu podriaďuje svoj tréning. Aj takto sa Richard pripravuje na zdolanie 900-metrovej skaly v americkom Yosemitskom parku, na ktorú chce vyliezť v septembri. Šport, ktorému sa venuje už osemnásť rokov, sa zároveň stal jeho povolaním. Vysoko vo vzduchu maľuje komíny, inštaluje veľkoplošné reklamy, opravuje dvestometrové televízne vysielače či kostolné veže.

Dedkove papuče a pásy z áut
Strach z výšok skalolezec Richard Nyéki nikdy nemal. A nebojí sa, ani keď už je vysoko vo vzduchu. Trúfol by si pracovať i na mrakodrapoch. „Je jedno, či padnete z výšky sto alebo tristo metrov,“ vraví s úsmevom.
Lezenie ho lákalo ešte keď bol školákom. Prázdniny trávil v Kremnici, kde o skaly nemal núdzu. Vtedy sa ešte o skalolezectve hovoriť nedalo, bola to len detská radosť z prírody. Pri výstupe na skaly si pomáhal šnúrou na bielizeň.
Profesionálnejšie sa lezeniu venuje od šestnástich, hoci podmienky na to za komunizmu veľmi neexistovali. Skoby sa „ťažko amatérsky“ vyrábali doma, úväzy sa šili z bezpečnostných pásov z automobilu, z dedkovských papúč sa vyrábali lezečky – obuv na lezenie. „Skalolezectvo bolo len prostriedkom k horolezectvu, ktoré sa vtedy presadzovalo viac. Bola to pekná doba, chodili sme po prírode a spali vonku.“

Pády prinášajú istotu
Špeciálna obuv, sedák, lano, karabínky na istenie. Veci, ktoré patria k základnej výbave skalolezca a celkovo sa dajú zohnať asi za desaťtisíc korún.
Viac ako na materiáli záleží na lezeckom partnerovi, ktorému musia športovci absolútne dôverovať. Minimálne dvojica lezcov sa vzájomne na skalách istí, pripravení musia byť aj na pády a krízové situácie.
„Pre začiatočníkov sa žiaden špeciálny tréning neodporúča. Treba len liezť, získavať prax, zautomatizovať pohybové návyky, striedať rôzne skalné oblasti - kým sa lezenie nedostane do krvi. Je to podobné ako s gymnastami. Istotu, že cvik ovládajú, získajú až vtedy, keď ho spravia tisíckrát. Rovnako si musíme „nacvičovať“ pády. Je dobré nadísť nad istenie a skočiť si najmä začiatkom sezóny, ale aj v neznámej oblasti. Človek získa istotu a potom lezie s čistejšou hlavou,“ povedal Richard Nyéki.

Priemyselné horolezectvo
Skúsenosti zo skalolezectva využíva Richard Nyéki na to, aby sa nimi aj uživil. Svoje zamestnanie nazýva priemyselným horolezectvom. Má živnosť na špeciálne práce vo výškach pomocou horolezeckej techniky. Šplhá sa na komíny, veľkoplošné reklamy, vysielače televízií i telefónnych operátorov, kostolné veže, paneláky, hydroglóbusy. Na týchto nezvyčajných miestach robí všetko to, čo je vo výške niekoľko desiatok metrov nad zemou potrebné.
Po revolúcii bolo „priemyselné horolezectvo“ platené dobre, dnes je už konkurencia veľká. Čo robí Richard, už nerobia len lezci, ale aj odvážlivci, čo si spravili lezecké kurzy a na túto činnosť získali živnosť. Napriek tomu svoj zdroj obživy meniť nechce. „Nočná mora každého lezca nastáva, keď musí niekde pravidelne pracovať. Tým, že mám živnosť na výškové práce, sa tomu vyhnem. Ak chcem ísť loziť do zahraničia, mesiace predtým makám, aby som si zarobil a potom môžem bez stresov na niekoľko týždňov odísť. To by sa v inom povolaní nedalo,“ vysvetľuje. Prácu meniť nechce. Ak by musel, určite by znovu súvisela so športom.

Plniť si sny
V „honbe“ za skalami sa Richard Nyéki dostal do exotických krajín, liezol napríklad v Thajsku, na gréckych ostrovoch alebo v Južnej Afrike. Na september si latku zdvihol poriadne vysoko. S Košičanom Dušanom Beránekom chce voľným štýlom zliezť El Capitan, prírodnú skalu v americkom Yosemitskom parku, ktorá presahuje výšku deväťsto metrov. Ak sa im to podarí, budú prvými Slovákmi, ktorí voľným štýlom bez technických pomôcok zdolajú skalu. Ich pokus bude nakrúcať kameraman Rasťo Šimko, ktorý o expedícii spraví dokument. „Do Ameriky si idem plniť svoje sny. Lezci každou zvládnutou skalou prekonávajú samých seba. El Capitan je v najbližšom období niečo, čo ma môže posunúť ďalej,“ tvrdí Richard. Jeho doteraz najväčším úspechom bolo zlezenie skaly s desiatym stupňom obtiažnosti v Dolomitoch. S lezeckým partnerom za tento výkon dostali Striebornú karabínu, ocenenie, ktoré komisia udeľuje lezcom, čo výrazne posunuli slovenské lezectvo dopredu.
Richard Nyéki sa lezenia vzdať nemieni. Ak nie profesionálne a kvôli práci, liezol by aspoň rekreačne. Vraví, že polezie, pokiaľ bude vládať chodiť.

Stupne obtiažnosti si hodnotia skalolezci sami. Po zlezení skalu označia číslom. Ak boli na skale ako prví, ďalší skalolezci s hodnotením môžu súhlasiť, ale môžu ho aj korigovať. Každá skala a každá cesta, ktorou sa dá zliezť, má nakoniec pridelené fixné číslo obtiažnosti. Aj skalolezectvo, podobne ako iné športy, sa dá hodnotiť. Keďže príroda neposkytuje každému rovnaké podmienky, vrcholové súťaže, na ktorých sa bojuje o titul majstra sveta, sa robia výlučne na umelých stenách. Kreativita, ktorú na nich skalolezci predvádzajú, je ale výrazne nižšia ako na skalách vo voľnej prírode.