Pred dvoma mesiacmi uverejnili inzerát americkej advokátskej firmy, od ktorej sa dozvedel o príbuznej v Amerike. Na ceste po Slovensku sa s manželkou zastavil aj v Nitre, aby si noviny kúpil.
„O tom, akí boli moji rodičia, si môžem len domýšľať,“ začína rozprávanie 63-ročný stavebný inžinier, ktorý už takmer 40 rokov žije spolu s manželkou vo Švajčiarsku. Rodokmeň, ktorý sa mu teraz dostal do rúk, hovorí o tom, že jeho otec bol najmladším z pätnástich detí Adolfa Weila. Takisto z neho vyčítame, že celá rodina žila v Drženiciach (okres Levice). „Boli to jediní Weilovci v celej dedine a všetci ich tam dobre poznali. O starom otcovi som sa dokonca dozvedel, že bol dobrý krčmár,“ spomína jednu z mála informácií, ktoré o svojich príbuzných donedávna mal. Príchod druhej svetovej vojny priniesol prenasledovanie Židov aj na Slovensko, kde ich zhromažďovali v internačných táboroch. Do jedného z nich sa dostali aj Pavlovi rodičia. Väčšinu ľudí posielali preč po niekoľkých dňoch, Pavlovho otca si tam nechali – potrebovali ho na prácu. V tábore v Seredi vraj nebolo veľa detí, Pavol bol jedným z dvoch alebo troch, ktoré sa tam narodili.
Pri opise udalostí, ktoré sa o rodičoch postupne dozvedal, spomína aj krátke obdobie počas povstania, keď tábor v Seredi rozpustili. Po potlačení povstania koncom roka 1944 sa však jeho rodičia museli skrývať v horách. Svojho ročného syna so sebou zobrať nemohli. „Bola tuhá zima, tak ma nechali u jedného sedliaka pri Novom Meste nad Váhom. Vtedy ma videli naposledy,“ rozpráva Pavol. O pár mesiacov Nemci jeho rodičov našli a spolu s niekoľkými ďalšími ľuďmi zastrelili. Bolo to pri obci Ľútov niekedy vo februári roku 1945. Pavol nevie presný dátum, ani to, či sa pridali k partizánom. Exhumačné protokoly uvádzajú, že jeho rodičia zomreli niekedy medzi dvanástym až šestnástym februárom 1945.
Krátko po vojne začal po malom chlapcovi pátrať brat jeho matky. „Zobral si ma k sebe a vychoval,“ opisuje udalosti z detstva, ktoré si pamätá len z rozprávania.
O sesternici v Amerike nevedel
V roku 1968 odišiel Pavol Weil spolu s manželkou do Švajčiarska, kde sa im narodili tri deti. „Za všetko, čo som zistil, môže moja žena. To ona ma vždy presviedčala, aby som svoju rodinu hľadal,“ hovorí s úsmevom človek, ktorého späť na Slovensko priviedlo pátranie po príbuzných. Najprv obvolávali obce a matriky. Na jednej z nich im povedali, že záznam o rodine s priezviskom Weil majú. Dohodli sa teda na stretnutí, ktoré Pavol Weil označuje za zlomový bod. „Keď sme sem v októbri minulého roku prišli, chceli sme tej matrikárke len poďakovať za ochotu a informácie, ktoré nám do telefónu poskytla. A vtedy nám povedala, že o túto rodinu sa už niekto zaujímal. Samozrejme, že sme chceli vedieť kto to bol a kedy.“ Z rozhovoru na matrike vysvitlo, že o vydanie záznamov o rodine Weilovcov požiadala advokátska firma z Ameriky. Keďže mali plnú moc amerického súdu vo veci dedičského konania tejto rodiny, matrika im musela všetky dokumenty vydať. Manželia Weilovci okamžite kontaktovali amerického advokáta, ktorý mal celú záležitosť na starosti, a prihlásili sa ako potenciálni dediči. Povedali im, že materiály potrebujú pri dedičskom konaní Maxine Weilovej – dcéry prisťahovalca zo Slovenska. „Odrazu vysvitlo, že ja som nebol jediný z rodiny, kto prenasledovanie Židov počas vojny prežil. Maxine bola vlastne mojou sesternicou,“ hovorí o prelome v pátraní po príbuzných Paul Weil. Od advokáta sa dozvedel o svojom strýkovi Maxovi, ktorý do Ameriky odišiel ako mladý chlapec. Našiel si tam zamestnanie, založil si rodinu a natrvalo sa usadil. Podľa výstrižku z amerických novín z roku 1929 sa mu darilo – mal 260 patentov. V článku s jeho fotografiou sa tiež píše, že ako prvý v Amerike zaviedol priemyselný gramofón. Na otázku, či sa o rodinu na Slovensku niekedy zaujímal, neexistuje jednoznačná odpoveď. Max Weil bol o vyše dvadsať rokov starší od Pavlovho otca, po vypuknutí vojny si zrejme myslel, že ju z rodiny neprežil nikto.
Pavlova sesternica Maxine bola bezdetná vdova. Žila v štáte
Greenwich, kde pred štyrmi rokmi zomrela. Americkí právnici vedeli, že je dcérou prisťahovalca, hľadanie potenciálnych dedičov ich teda zaviedlo až na Slovensko. Po zistení, že korene rodiny Maxine Weilovej sú v nitrianskom regióne, uverejnili v júni inzerát v Nitrianskych novinách. Vyzývajú v ňom na poslednú možnosť prihlásenia sa potenciálnych dedičov vdovy. Keďže sa im nikto neprihlásil, jej majetok by mal prejsť na Pavla Weila. Je jediným žijúcim príbuzným.
„Vôbec neviem, aké dedičstvo to má byť. Zaujímajú ma len veci, ktoré by nám povedali viac o živote sesternice a strýka. Už čoskoro by k nám mali prísť nejaké fotografie a osobné veci. Snáď nám čiastočne zodpovedajú otázky, ktoré nám pri pátraní po koreňoch rodiny zostali nezodpovedané. Ja som totiž presvedčený, že človek sa nemôže pozerať do budúcnosti, kým nepozná svoju minulosť,“ ukončuje rozprávanie Pavol Weil.