Sprejeri sa skrývajú v ilegalite a grafiti považujú za umenie

„Cieľom je , aby to videlo čo najviac ľudí. Preto sa striekajú vlaky, mosty a iné frekventované miesta,“ povedal mi 19-ročný chlapec, ktorého vášňou sú grafiti. Nechce však byť menovaný, pretože táto forma vyjadrovania sa považuje za vandalizmus a je aj t

Jediné miesto vyhradené pre sprejerov (má názov Legál) je pri novozámockej plavárni. Mesto nemá finančné prostriedky na to, aby steny dalo znovu vybieliť. „Vydali sme brožúrku o tom, kto sú sprejeri a odkiaľ grafiti pochádzajú. Oboznamujeme verejnosť, aké následky tieto činy môžu spôsobiť. Ľudia sú však voči tomuto spoločenskému problému apatickí, už sa ani nesťažujú. Sú presvedčení o tom, že sprejeri sa aj tak dolapiť nedajú, a tak nám chýbajú informácie. V roku 2003 sme chceli usporiadať na Porciunkule súťaž o najkrajšie grafiti. Nikto sa neprihlásil,“ povedal nám R. Major. Keďže jediné legálne miesto na striekanie grafiti je zaplnené, sprejeri využívané iné budovy. „Rýchlejšie sa zviditeľníš, ak sa prezentuješ v meste. Steny budov, poisťovne - všetko do radu. Jeden čas writeri (pozn. red.: označenie ľudí, ktorí pomocou sprejov vytvárajú grafiti) legálne priestory využívali, ale teraz je to už úplne zaplnené. Ďaľšie vyhradené priestory v Nových Zámkoch nie sú,“ vysvetlil Anonym. Writeri rátajú s rizikom, že ich môžu chytiť, a tak sa počas práce stále obzerajú. Ak zistia, že ich niekto sleduje, zutekajú. MOSTY, VLAKY, POLICAJNÉ NAHÁŇAČKY Dĺžka „výroby“ grafiti podľa Anonyma závisí od kreativity a daného momentu. „Niečo ťa napadne a hneď to nakreslíš. Keď som robil pár vecí na mostoch, päť minút som si posedel a potom som to „nabúchal“. Na to skrátka potrebuješ priestor a čas na vytvorenie.“ Existujú však miesta, kde na dlhodobejšie výtvory čas nie je - napríklad vlaky. Maximálny čas je vraj 10 minút. Odstraňovanie náterov z vozňov je drahšie, a tak sú vlaky strážené policajnými hliadkami. Takéto výčiny sa väčšinou končia naháňačkami. „Na rozdiel od môjho kolegu si to vždy radšej nakreslím doma na papier. Vždy ma viac zaujímali papierové grafiti. Či to dáš na stenu, je už len vecou peňazí,“ tvrdí Xaero. „Je to životný štýl. Chodíš v starých handrách, nemáš si čo obliecť, všetky peniaze idú na túto záľubu. Koľko peňazí minieš, závisí od veľkosti steny. Stena 2x2 metre vyjde aj na 10-tisíc korún, podľa toho, akú aparatúru použiješ a aké pestré to bude,“ upresňuje Anonym. „Doma som si to zvykol ceruzkou predkresliť na papier. Potom som farebnú dekoráciu domýšľal priamo na mieste,“ povedal Xaero. Najčastejšie kreslí nápisy - slovné spojenia, ktoré ho v danom okamihu napadnú, alebo zaužívané slová, ktoré často používa. Hlavne aby ho to slovné spojenie nejakým spôsobom vyjadrovalo. Sem-tam nakreslí aj nejaké postavičky. Každý z nich má vraj nejakú prezývku (tzv. nickname), a keď spraví niečo, na čo nie je veľmi hrdý, radšej si vymyslí ďalšiu prezývku. Každé grafiti alebo tag by mali byť podpísané. Anonym používa tag, ktorého význam nepozná nikto. Píše slová zásadne v anglickom jazyku, ktoré ho len tak napadnú. Väčšina jeho výtvorov sa nedá prečítať, ale neprikladá tomu nejakú veľkú váhu. Nemyslí si, že by to niekomu malo niečo dať. „Potešením pre nás je, že to vidí čo najviac ľudí. Ide len o to, aby tie steny neboli prázdne a o celkový dojem.“ GRAFITI POVAŽUJÚ ZA UMENIE Rain sa venuje grafiti od trinástich rokov. Dostal sa k nim prostredníctvom spolužiaka, ktorý do školy nosil všelijaké kresby. Najprv ich spolu len kopírovali a hľadali vlastný štýl. Grafiti považuje za umenie, i keď im mnohí ľudia nerozumejú. „Vlaky ma nikdy nelákali. Tam len prídeš, spravíš a odídeš. Bombing (pozn.red.: dvoj-trojfarebné, časovo nenáročné nápisy) robia hlavne ľudia, ktorí len chcú ukázať, že sú. Ja som robil hlavne grafiti na stenách. Často som cestou niečo vymyslel a na stene som si tú predstavu dolaďoval. Niekedy trvala práca hodinu aj viac. Väčšinou na stenách zanechávam nejaký odkaz, ktorý napríklad vyjadruje do akej crew patrím.“ (Writeri sa rozdeľujú do crew - spoločností známych, ktorí sa stretávajú.) V Nových Zámkoch je ich však málo, dali by sa vraj spočítať na prstoch dvoch rúk. Nerozdeľujú sa podľa toho, či jeden sprejuje postavičky, druhý abstraktné veci a ten ďalší zas len tagy (pozn.red.: podpisy). Nezaraďujú sa nikam ani hudobne. „Na začiatku to možno vznikalo spolu s hip-hopovou kultúrou, no nedá sa tvrdiť, že kto je ňou ovplyvnený, vie robiť grafiti. Writer môže počúvať hocičo, musí len vedieť kresliť,“ tvrdí Rain. „Ak si niekto farbí bicykel, zostane mu farba v spreji a na stenu nastrieka Anička, ľúbim ťa! - to sa za grafiti nedá považovať. Na kúpu sprejov vraj neexistujú špeciálne obchody a dokonca iba jeden typ trysky je tvarovo vhodný na sprejovanie. Rôzne capy (čiapočky ktoré uľahčujú sprejovanie) sa vraj dajú zohnať v Nitre a v Bratislave, ale v Nových Zámkoch nie. CHYTILI IBA JEDNÉHO Anonym zatiaľ nebol trestne stíhaný. Pozná však príbeh jedného kamaráta, ktorý potagoval nejakú štátnu budovu. Potom ho podľa jeho tagov policajti sledovali po meste, až ho chytili. Za ten podpis na štátnej budove mal zaplatiť 180-tisíc korún, alebo mohol vymaľovať všetky steny v meste, ktoré potagoval. Bol z majetnejšej rodiny, pravdepodobne to za neho zaplatila. „Aj medzi writermi sú zlí. Ničia práce iných, iba tagujú a nerobia grafiti. Prezentujú sa zlým štýlom. Ja zo zásady writujem len mimo mesta,“ vyjadril sa Anonym. Rain s políciou ešte problémy nemal. Writerov rozdeľuje na dva typy. Jedni podľa neho potrebujú kľud a na to vyhľadávajú legálne miesta - tých druhých lákajú vlaky. Tí riskujú a adrenalín ich asi baví. Počul aj o extrémistoch, ktorí v obchode s farbami spreje ukradnú. „Títo ľudia si ten adrenalín vychutnajú dvakrát - keď spreje kradnú, a potom, keď ich nelegálne striekajú na budovu či vlak. Jedného writera z Nitry vraj pri kradnutí prichytila predavačka a on jej sprej nastriekal do očí. Ten chlap sa do toho obchodu dokonca vrátil,“ dokončil príbeh Rain. „Tak ako každá iná kultúra, aj my sa zväčšíme a rozbehneme,“ odkázal na záver.

Autor: Regina Annušová