Písmo:A^-|A⁺00

„V ten deň pršalo. Ona sa rozhodla ísť na spoveď. Nemala som dôvod sa báť, bola zvyknutá chodiť sama, prešla bicyklom aj na kúpalisko a vždy si dávala pozor. Dominik bol veľmi nepokojný, akoby niečo cítil. Nepokoj prešiel aj na mňa,“ ťažko idú slová z úst nešťastnej matky. Veď to nemôže byť pravda, to sa nemohlo stať. Osud je ale neúprosný. Stalo sa. LEKÁRI BOJ PREHRALI „Dievčatko s bicyklom zastalo pred križovatkou a čakalo, kým prejde auto. V protismere sa ale vyrútil šofér a zrazil sa s autom na hlavnej ceste. Bolo mokro, šmýkali sa a vrazili do dievčatka“ opisuje udalosti toho dňa Sabri Haliti, očitý svedok nehody. Hneď priskočil na pomoc. Ivetka ešte dýchala. Po chvíli ale začala dáviť krv. „Vedel som, že je zle. Na pomoc prišiel aj okoloidúci lekár. Neviem, či ešte žila, keď ju odvážala sanitka. Šofér, ktorý nehodu spôsobil, sa úplne zložil. Stále len plakal, v aute mal syna asi v tom istom veku. Chlapec len mlčky stál a pozeral. Myslím, že bol v šoku,“ rozvádza Sabri Haliti. Ivetka ešte žila. V nemocnici o jej život bojovali lekári dve hodiny. Zubatá však teraz bola veľmi blízko a z tohto zápasu vyšla víťazne. Poranenie mozgu prakticky nedávalo žiadnu šancu, dýchala ešte jedenásť hodín po skončení operácie. „Každá minúta počas operácie trvala večnosť. Bolo to mučivé. Sekundy akoby nemali konca. Potom prišiel lekár a podával mi ruku. Hneď som vedela, že zle. Tie chvíle sa nedajú slovami opísať,“ hovorí so slzami v očiach matka, ktorá stratila dieťa. Tú bolesť cítiť všade. Dala by sa krájať. Tragédia, ktorá zmení celý váš život. Matku ešte k svojej dcérke pustili. Ešte dýchala. „Nemohla som. Nedokázala som vydržať, aby mi zomrela v náručí. To som nezniesla,“ plače Ivetkina mama. „Ivetka nemala ešte ani tri roky, keď zomrel manžel na rakovinu mozgu. A teraz si najmladšiu dcérku zobral k sebe. Keď som ostala tehotná s Dominikom, tak ma opustil priateľ. Teraz som našla muža, ktorý je oporou mne i deťom. Prečo sa toto muselo stať akurát Ivetke?“ dáva si otázky nešťastná žena. Niet ale nikoho, kto by odpovedal. Jedine, čo jej dáva silu prežiť, je neposedný Dominik. Vyžaduje veľa pozornosti a lásky. Každý člen rodiny prežíva ukrutnú bolesť po svojom. Pani Solárová si nepamätá poriadne ani pohreb. Bola pod sedatívami. Len ten strašný pocit, keď spúšťali do jamy truhlu s jej dcérkou a zvuk dopadajúcej hliny ostal v nej. Nedáva spávať, priam zadúša. Tam je jej posteľ, šaty, zubná kefka... ANJELIK MÔJ, KDE LIETAŠ? „V nemocnici bol aj šofér, ktorý nehodu zavinil. Plakal, kľačal na kolenách, kričal, nech umrie radšej on. Necítim nenávisť, ani hnev. Myslím, že je už aj tak dosť potrestaný. Bude musieť s tým pocitom žiť celý život. Nám Ivetku už nič nevráti,“ konštatuje matka, ktorá prežila smrť svojho dieťaťa. Rozpráva o tom, čo Ivetka chcela robiť, aké mala plány. Chystala sa do cirkusu, tešila sa do školy. Bola dobrá žiačka. Pri križovatke sú kvety a horia sviečky. Sabri Haliti, ktorý tam predáva zmrzlinu, hovorí, že je to križovatka smrti. Je neprehľadná, často sa tam stávajú dopravné nehody. „Na čo ešte čakajú? Čo sa tu má ešte stáť, aby s tým niečo urobili? Prečo tu nedajú kruhový objazd alebo semafory?“ rozčuľuje sa. Ukazuje, kde dievčatko stálo, kde ležalo. Zbytočná smrť. Na spoveď už neprišla. Anjel strážny z nej asi na chvíľu spustil zrak. „Každý deň chodíme na hrob zapaľovať sviečky. Dominikovi sme všetko vysvetlili, neviem ako to vníma svojím detským rozumom,“ plače Ivetkina matka. „Len povedal, aby sme Ivetku vykopali z jamy, lebo jej tam je zima.“

Článok pokračuje pod video reklamou