dobenie kraslíc. Vďaka šikovnosti svojich rúk sa dostala až na celosvetové abilympiády do Prahy a Indie. Na základe tohtoročného víťazstva budúci rok navštívi kolísku abilympiád - Japonsko, kde chce ukončiť svoju kariéru. Sú však medaily a úspech náhradou za slepotu a reumatickú horúčku?
Eva Vilímová býva na trinástom poschodí, výhľad na Nitru si však vychutnávať nemôže. „Už od narodenia som bola slabozraká, no okuliare to kompenzovali. Stav sa zhoršil následkom ťažkej sepsy, keď došlo k poškodeniu očných nervov. Vtedy som sa stala nevidiacou. Teraz vidím len svetlo a tmu a zblízka obrysy,“ opisuje svoj stav Eva Vilímová a priznáva, že Únia nevidiacich a slabozrakých Slovenska (ÚNSS) v Nitre ju dokázala postaviť na nohy. „Akoby niekto šibol zázračným prútikom. Vstupom do tejto organizácie som začala opäť žiť. Naučila som sa, že aj s postihnutím sa dá fungovať. Únia je môj druhý domov,“ rozpráva Eva Vilímová o ÚNSS, kde každý pondelok vedie krúžok šikovných rúk. V roku 1992 ju do únie poslala lekárka z očného oddelenia. Eva sa postupne začala zoznamovať s pomôckami pre nevidiacich. Najviac si pochvaľuje zvukové knihy a časopisy, do ktorých aj dopisuje. Zároveň je členkou Zväzu telesne ťažko postihnutých a vozičkárov, lebo okrem nevidomosti ju trápia aj problémy s pohybovým ústrojenstvom. Doma jej pomáhajú barly, von môže ísť iba na vozíčku.
Eva oslávila v auguste šesťdesiat rokov. Od sestry dostala rekreačný pobyt rodnom meste v Kremnici. „Veľmi som túžila ísť k môjmu rodnému domu. Podarilo sa mi to po 58 rokoch. Urobili mi aj fotografie, ktoré som si potom pozerala pod lupou.“ Eva žije v Nitre už viac ako dvadsať rokov. „Som sama, odkázaná na pomoc iných. Tu v Nitre mám sestru, ktorá sa sem po škole vydala. Ona bola dôvodom, prečo som sa prisťahovala do Nitry.“
K ručným prácam Evu Vilímovú ešte ako škôlkarku priviedla mama. Už v druhom ročníku na základnej škole jej vychovávateľka v družine povedala, že jej pletených výrobkov je škoda pre bábiky. „Tak som v siedmych rokoch uplietla sestre čiapku.“ Keď Eva Vilímová prestala vidieť, bola okrem toho aj niekoľko rokov pripútaná na lôžku. „Nechcela som len tak ležať, preto som sa preorientovala na hmat. Teraz to, čo dokážem bez zraku, učím druhých.“
Na abilympiádach sa neprihliada na druh a rozsah postihnutia. „Vedľa mňa môže súťažiť napríklad nepočujúca osoba, ktorá má zrak a ruky v poriadku, a je hodnotená rovnako.“ Čím to je, že Eva Vilimová víťazí? „Keď reprezentujem mesto alebo Úniu nevidiacich, nemôžem urobiť hanbu,“ obhajuje so smiechom svoje úspechy.
V roku 2000 na celosvetovej abilympiáde v Prahe vyhrala Nitrianka zlatú medailu za pletenie, v háčkovaní a ozdobovaní kraslíc sa umiestnila na tretích priečkach. V Indii v roku 2003 získala druhé miesto v ručnom pletení a tretie v háčkovaní.
„Japonsko bude mojou poslednou abilympiádou. Už viac nepôjdem, lebo účasť na celosvetových abilympiádach je namáhavá fyzicky aj psychicky. Nič neberiem ľahkovážne, cítim pocit zodpovednosti. Musím dať zo seba maximum, lebo časový limit a precízna robota nepustia.“ Eva Vilímová z krajiny, ktorú navštívi, nič nemá, lebo len reprodukovane sa dozvedá o miestach, ktorými prechádza. Keďže je Japonsko kolískou abilympiád, výzve ísť tam neodolala, hoci už v Indii si povedala, že stačí. „Abilympiády sú dôkazom, že aj postihnutí ľudia sa dokážu uplatniť. Teším sa, že práve v Japonsku zakončím svoju abilympiádovú činnosť.“
Autor: S. ĎURIŠOVÁ