„V čase pôsobenia richtára grófa Lavóra bol v Šuranoch založený prvý dobrovoľný hasičský zbor, ktorý mal 31 členov
a 24-člennú dychovku. Až sem siahajú hudobné tradície dychovky v Šuranoch. Druhou významnou osobnosťou bol šuriansky organista a riaditeľ obecnej školy Július Hrdina. Narodil sa v roku 1891 v Sklenom a zomrel roku 1990 v Piešťanoch, ale pochovaný je v Šuranoch,“ začína rozprávanie o dychovkách viceprimátor Šurian Jozef Šutka, tútor dychoviek, učiteľ hry na hudobné nástroje a dirigent. „Po odchode grófa Lavóra sa hasičská kapela odmlčala a jej tradície oživil Július Hrdina. V roku 1924 založil tamburášsky súbor s cirkevným zborom a dychový orchester.
V období 1929 - 1938 tu pôsobila aj hasičská dychovka. Vedúcimi boli velitelia hasičov Ladislav Slávik a Jaroslav Wiesner, kapelníkom Šimunek z Bánova. Hneď po vojne vznikla v meste dychovka, kde som účinkoval aj ja. Odvtedy v rôznych zloženiach a na rôznych úrovniach dychovka existuje až dodnes. Najtradičnejšou bola mestská dychovka, ktorá existovala až do vzniku Elitexu. Jej členovia sa väčšinou zamestnali v Elitexe a tu vzniklo najväčšie dychové teleso, aké kedy v Šuranoch existovalo.
Po vytvorení Ľudovej školy umenia bola založená detská dychová kapela s poslaním nahrádzať prirodzený úbytok muzikantov v dychovke dospelých. Ďalšia kapela pôsobila pri bývalom pionierskom dome.
K omladzovaniu som prispel aj ja, pretože som nacvičoval mládežnícke dychovky v poľnohospodárskom učilišti v Nových Zámkoch, v Lipovej a vo Veľkej Mani. Ich členovia sa pričinili
o to, že dychovka v Šuranoch nezanikla a dodnes je plne obsadená. V Elitexe bol kapelníkom bývalý riaditeľ ĽŠU Jozef Kuruc, umeleckým šéfom Štefan Buranský. Podnik podporoval kapelu materiálne a uvoľňoval ľudí na nácviky. Ich repertoár bol široký a dodnes sa traduje, že táto dychovka bola schopná zahrať všetky žánre od pochodov cez operetu až po tanečné piesne. Úrovňou konkurovala i profesionálnym vojenským dychovkám, dokonca vítala na stanici aj významného štátnika. Zánikom Elitexu, žiaľ, zanikla aj dychovka, zriaďovateľskú funkciu prevzalo mestské kultúrne stredisko. Viacerí členovia pracujú mimo Šurian, je problém zorganizovať ich dohromady. Nacvičujeme týždenne, vystupujeme na spoločenských podujatiach, oslavách, aj na pohreboch.
V októbri sme na poslednej ceste odprevadili nášho dobrého kamaráta, heligonistu Šaňka Pastorka, za ktorým nám je veľmi ľúto.“
Viceprimátor tvrdí, že ďalšiu existenciu dychovky v Šuranoch by malo finančne podporiť mestské zastupiteľstvo. V tunajšej základnej umeleckej škole treba poskytnúť deťom možnosť vzdelávania na plechové dychové nástroje. Je to určite nielen šuriansky problém, ale bola by škoda, keby tento dlhoročne uznávaný hudobný žáner upadol do zabudnutia. SašaBorik
