sa vie so Zo sa stane zo na ba z na ktorý sa síce svoj no nie vždy je aj z je o to ak sa tak stane mladému človeku - dieťaťu.
Veľký žiaľ v srdci nosí rodina Izmajlovová, ktorá 29. septembra tohto roku prišla o mladšieho syna Renata. Ich milované dieťa bolo aktívnym plavcom v klube OŠG Nitra. Zákerná choroba pretrhla jeho niť života v 16-tich rokoch. „Obaja synovia boli od malička športovo nadaní, najskôr však začali s tenisom. Starší Daniel mal vtedy štyri a pol roka, mladší Renat tri. Vzhľadom na to, že môj brat bol veľmi dobrý plavec, bol aj majstrom bývalého Československa, a aj ja som sa tiež venovala tomuto športu, napokon obaja presedlali naň,“ načrela do minulosti mamina Daniela. „ začiatku to bolo najmä preto, aby sa naučili plávať. Súbežne chodili na plávanie aj tenis, ale neskôr sa už museli rozhodnúť. Vybrali si plávanie, ktorému sa venovali aj súťažne. Ich prvým trénerom bol pán Drenka na SPU, ktorý trénoval v minulosti aj môjho brata, neskôr sa im venovala tréneri Branikovičová, Ábel, šéftréner Svoreň či vedúci katedry na SPU Janko. Renat začal súťažne plávať od ôsmich rokov. Postupne zbieral aj medaily, ale čo bolo veľmi dôležité, našiel si veľa priateľov, ktorí ho neopúšťali ani v jeho najťažších chvíľach, ba aj teraz zájdu na jeho hrob a položia naň kvetinku,“ so slzami v očiach popisuje mama.
Pomáhala svetová kapacita
Renat plával najmä kratšie trate na 50 a 100 m voľný spôsob, 100 m polohovku a pred chorobou skúšal aj 800 m kraul. Doma má medaily za majstra kraja, ale úspechom bolo aj jeho ôsme miesto na majstrovstvách Slovenska. Medzi slovenskými pretekármi v kategórii mladších aj starších žiakov si držal pozíciu medzi piatou až desiatou priečkou. V trinástich rokoch však Renat vážne ochorel, diagnóza znela - choroba Ewing’s sarcoma. Je to kostný nádor, ktorý mal Renat na pravej stehennej kosti. Dozvedel sa o nej v októbri 2002, ale ešte predtým absolvoval preteky a povyhrával niektoré disciplíny na krajských pretekoch. „Keď sme sa o tom dozvedeli, bol to pre nás všetkých poriadny šok. Na Slovensku nám povedali, že mu hrozí amputácia nohy, preto sme skúsili šťastie v jednej viedenskej nemocnici, kde sme sa obrátili na svetovú ortopedickú kapacitu doktora Kotza. Aj on nám dával nádej, nasadil mu chemoterapiu a lieky zabrali, takže nádor sa zmenšoval a noha sa nemusela amputovať. Prvýkrát bol operovaný v decembri toho istého roku, potom absolvoval osem chemoterapií a prvotné liečenie zakončil ôsmeho apríla 2003. Po porade nám lekári povedali, že plávať môže aj naďalej, takže sa zúčastnil aj na následných majstrovstvách Slovenska. Žiaľ, na nich už s oslabeným organizmom nedosiahol výraznejší úspech, hoci si to sám, rovnako ako my všetci, veľmi želal. Lekári mu dávali nádej na vyliečenie, ale postupne sa mu choroba trikrát vrátila, vždy takmer po roku, takže naša nádej na úplné vyliečenie sa zmenšovala.“
Nádej sa striedala s bolesťou
Dozvedieť sa šokujúcu diagnózu je pre každého strašné. „Aj pre nás všetkých to bol veľký šok, veď dovtedy ako aktívni športovci neboli naši chlapci takmer vôbec chorí. Renat bol o svojom stave informovaný pomaly, aby sa s ním vyrovnal, ale všetko vrátane operácií a chemoterapií znášal výnimočne dobre. On sám veril, že sa vylieči a spoločne sme pre to robili maximum. K zlepšeniu jeho zdravotného stavu prispelo aj plavecké sústredenie v Taliansku, kde bol pri mori, ale v decembri 2003 sa jeho stav opäť zhoršil. Objavili sa mu metastázy na pľúcach a bol opäť operovaný. Boli našťastie veľmi malé a všetci sme verili, že po ďalšej chemoterapii sa vylieči. V roku 2004 nastúpil do školy a začal znovu trénovať, lenže metastázy na pľúcach sa vrátili, pričom jedna bola väčšia. Prišla ďalšia operácia vo Viedni, ktorú mu robil profesor Klepetko. Vtedy sme už pomaly začali strácať nádej, ale lekári nás stále ubezpečovali, že sa to ešte môže vyliečiť. Nezabrali mu však lieky a v decembri 2004 prišli ďalšie metastázy, ďalšie operácie a chemoterapie, ktoré viedli opäť k zlepšeniu stavu a nádeji, že sa predsa len jeho stav obráti k lepšiemu. Jeden čas sme už dúfali, že Renat boj s chorobou vyhral, lenže o pol roka boli metastázy naspäť a aj lekári v Rakúsku už strácali nádej. Hľadali sme ďalšie možnosti a v Sankt Peterburgu sme našli experimentálny onkologický ústav, kde nám povedali, že ich skúsia aspoň zabrzdiť. Začal brať lieky, ale ani tie mu už nepomáhali. V máji tohto roku sa mu začali v oblasti hrudníka tvoriť ďalšie metastázy, takže vtedy to už bolo skutočne beznádejné. Vzhľadom k ich umiestneniu nám to potvrdili i viacerí uznávaní chirurgovia. Snažili sme sa až do samého konca, navštívili sme aj sanatórium vo Vyšných Hágoch, ale ani to neprinieslo úspech. Aj on sám mal veľkú snahu vyliečiť , lenže nádej už zrejme neexistovala, pretože mu zhoršilo aj dýchanie, takže musel byť napojený na kyslíkový prístroj. Z nemocnice sme ho previezli domov 28. septembra okolo obeda. Na druhý deň ráno o deviatej napriek všetkej našej snahe Renat zomrel,“ ťažko zo seba dostala zronená mama.
V srdciach zoe na
Tohtoročné vianočné sviatky u Izmajlovovcov budú veľmi smutné. Starší syn Daniel, študuje v Olomouci za lekára, zaujme e miesto pri štedrovečernom stole, ale mladší Renat, ktorého lákali počítače a technika, bude chýť.
„V našich srdciach a mysli však zo natrvalo. S ho náhlym odchodom zrejme nikdy nevyrovnáme. Po dome máme rozmiestnené ho fotografie, ktoré nám ho pripomínajú a rozhodne bude medzi nami aj na Štedrý deň a počas celých Viac. Keď som ako matka o niečom omto v televízii počula a videla aj nejaké ábery, bola som smutná a ľutovala jbližších, ale tera už viem, že život byť aj krutý a nemilosrdne vám berie tých jdrahších. Nikdy by m si nepomyslela, že té čo prihdí nám.“
