er troch stoviek televíznych a divadelných úloh. V nitrianskom divadle hrá nepretržite už štyridsiatu šiestu sezónu a k umeniu Thálie doviedla aj svojho syna, dnes úspešného režiséra.
Energická a empatická Adela Gáborová.
Váš talent oceňujú diváci aj divadelní kritici už desiatky rokov. Kto vám ho pomohol objaviť?
Vyrastala som v Košiciach, kde v tom čase boli školy s rehoľnými sestrami. Keď som v roku 1946 išla do prvej triedy, učila ma sestrička Štefánia. Pochopila, že moja zvedavosť je bezhraničná a s odstupom času vidím, že bola geniálnym človekom - vedela učiť hrou. Práve táto žena vo mne ako prvá zasiala semienko umenia. Prvé herecké prejavy sa spájali práve s Vianocami, na ktoré sme si pripravovali koledy a pašie. Vďaka nedeľným predstaveniam som postupne začala objavovať košické divadlo, najmä rozprávky a operety. Až jedného dňa po roku 1948, keď sa zmenil režim, pred našimi očami nahádzali rehoľné sestričky do veľkých áut a odvážali preč. A my sme zostali v škole, kde sme namiesto modlenia odrazu spievali internacionálu. Vtedy sa všetko od základu šialene zmenilo. Aj v mojom živote.
Zasiahlo vás to osobne? Veď ste boli ešte dieťa...
Bohužiaľ, moja rodina bola tiež postihnutá. Otca zobrali medzi prvými – bol označený za nepriateľa ľudovo-demokratického zriadenia. Nasledovalo množstvo dnes už neuveriteľných vecí. V januári 1949 som zažila nočnú prehliadku v našom byte. Zobrali mi dokonca aj školskú tašku, lebo si mysleli, že sú tam nejaké kódy a tajné správy.
Dozvedeli ste sa dôvody, prečo sa to udialo?
Dodnes to nie je vyjasnené, otec nebol ničím vinný, nemal nijaké kontakty na zahraničie. Moja mama bola domáca, otec bol odborník na melioračné práce. Počas vojny sme bývali na Sliači, robil opravy na Troch duboch, kde sa dostal do zajatia Nemcov. Vrátil sa až v júni 1945. Po vojne sme sa presťahovali do Košíc, kde ho v roku 1949 obvinili a odsúdili na dvanásť rokov. Celých sedem si odsedel. Bolo to pre nás nesmierne ťažké obdobie. Veľmi to doľahlo najmä na môjho brata, ktorý vážne ochorel a zomrel. Po jeho smrti som napísala list Gottwaldovi, aby otca pustili bratovi na pohreb.
A pustili ho?
Nie, ale po šiestich týždňoch po pohrebe prišli dvaja muži v kožených kabátoch, vyvolali ma z triedy a začali vypočúvať, či som mala nejakého brata, či zomrel a kto ma nahovoril napísať Gottwaldovi. Bolo to kruté obdobie, ale naučilo ma rozlišovať charaktery ľudí. Boli ľudia, ktorí sa tvárili veľmi pobožne, ale opak bol pravdou, a boli takí, čo sa tvárili ako priatelia, ale boli udavači. Na základe týchto skúseností bola už v mojom detskom čase vypestovaná nedôvera voči ľuďom.
Sedem rokov odlúčenia od rodiny bola dlhá doba. Ako ste vnímali návrat otca z väzenia?
Keď sa vrátil, bol to iný, zmenený človek, ktorého som vôbec nepoznala. Čas, kým bol vo väzení, bol pre nás a mamu veľmi ťažký – zažili sme útoky na našu rodinu, vyhodenia z bytu, mame sa dokonca vyhrážali, že jej odoberú deti. Viete, dnes už sú to nepochopiteľné záležitosti, vtedy to bolo tak. Keď sa otec vrátil, moja mama už pracovala a ja som bola takmer dospelý človek. Nastala situácia, že ho bolo treba znova spoznať. A zrazu začal nádherný čas, keď sa dvaja ľudia, mama a otec, začali znova zbližovať, hľadať jeden druhého. Bolo to nesmierne krásne, ale aj ťažké zároveň.
Mali ste už v tom čase skúsenosti aj s javiskom? Čo rozhodlo o tom, že ste sa vybrali na umeleckú dráhu?
Už ako dieťa som chodila do speváckeho zboru. Jedného dňa prišiel medzi nás režisér, ktorý potreboval dievčatá do opery Carmen v košickom divadle. Mne sa tam podarilo dostať a dodnes si pamätám pesničku, ktorú som tam v úlohe chlapca vyspevovala: Pyšne kráča naša čata, spieva trúbka vojenská... Tam som sa po prvýkrát stretla s divadlom, vôňou šminiek, kostýmov. Bola som očarená... Keď prišiel posledný ročník jedenásťročnej školy, vedela som, že budem mať problémy s prijatím na vysokú školu, lebo som pochádzala z rodiny, ktorá nebola žiaduca. Ale povedala som si, že to treba skúsiť. Prijímacie skúšky boli vo februári a ja som mala obrovské šťastie, lebo v marci prišiel zákaz, že mi nemajú dovoliť maturovať. Podržal ma však učiteľ, ktorý prežil koncentračný tábor, a tak ma vedel pochopiť. Vďaka tomu som sa dostala na umeleckú školu.
Herečky staršej generácie priznávajú, že ich rodičia na ceste za hereckou kariérou nepodporovali. Ako to bolo vo vašom prípade?
Musím povedať, že neboli nadšení tým, že chcem robiť divadlo. Povolanie herečky bolo vždy opradené klebetami. Mali o mňa strach. No ja som im trošku zaklamala, že budem študovať réžiu. Keď potom videli, ako ma herectvo baví, zmierili sa s tým.
Po skončení vysokej školy ste sa rozhodli pre Nitru. Prečo?
Pôvodne som sa chcela vrátiť na východné Slovensko, ale veci sa vyvíjali inak. Až neskôr som sa dozvedela, že vlastne nebolo žiaduce, aby som sa tam dostala do divadla. V tom čase však bola v Nitre úžasná éra Paľa Haspru. Skvelé, nádherné predstavenia. S jedným - Obchodník s dažďom – hosťovali Nitrania v Bratislave a ja som sa tam bola pozrieť. Začalo predstavenie, no v hľadisku bola tma. Tma trvala a trvala, a nič sa nedialo. Po troch - štyroch minútach sa rozsvietili svetlá a železná divadelná opona bola stále stiahnutá... Neskôr som sa dozvedela, že nitrianske divadlo si neuvedomilo, že je tam aj železná opona. Dali pokyn k začiatku hry, začali hrať a až po chvíľke si všimli, že nemajú reakcie divákov. Bol to jedinečný zážitok a zároveň môj prvý kontakt s nitrianskym divadlom, pretože v tom čase som už vedela, že ma Haspra zoberie. S Nitrou sa spája aj jedna moja spomienka z detstva, kedy som sem prišla so spevokolom. Pomyslela som si, že by som tu rada pôsobila a dodnes si to pamätám. Vlastne sa mi splnilo prianie – v Nitre pôsobím už 46. sezónu.
Ako si spomínate na začiatky v nitrianskom divadle?
Spočiatku som prespávala vo fotokomore, lebo som nemala kde bývať. Divadlo bolo v tom čase zájazdové, chodili sme ako kočovníci, ale mne sa to páčilo. Veľa sme zažili, raz mi zo šatne ukradli hodinky, ktoré som dostala od otca k maturite. Veľmi ma to mrzelo, otcovi som to nikdy nepovedala. Mala som tu však vynikajúcich kolegov, Müllera, Došekovú, Blaškoviča, Strniskovú, Pavelekovú, ktorí mi odovzdávali skúsenosti. „Ak budeš mať úspech, zabudni na to, každá rola musí byť opäť začiatkom, lebo keď sa dostaneš do pocitu, že si slávna, je to tvoj koniec,“ varovali ma. K javisku mám úctu dodnes, a to, čo som sa naučila, sa teraz snažím odovzdávať ďalej svojim študentom.
Patríte k ženám, ktoré o svojom synovi hovoria s nesmiernou hrdosťou. Narodil sa ako nemanželský syn v čase, keď ste mali veľa hereckých príležitostí. Ako ste jeho príchod na svet vtedy vnímali vy a okolie?
Prišla láska, obrovská láska. V roku 1963 som čakala dieťa a veľmi som sa tešila. Je však pravda, že som to tajila aj pred rodičmi. Kým ma mama nevidela dojčiť, ani mi neverila. Ako slobodná matka som však musela čeliť klebetám. Tie som si nevšímala, po meste som s kočíkom chodila veľmi pyšná. Riaditeľ divadla mi prezradil, že okresný ideológ mu vytkol, akú ženu to zamestnáva... Keď však všetci videli, ako vzorne sa starám o svojho synčeka, a že som s ním šťastná, zvykli si na to. Ale spomínam si, že ma navštívila rodina, ktorá si ho chcela adoptovať. Ja som šťastná, že Petra mám, dnes je to jeden skvelý, neuveriteľný človek, ktorého nadovšetko milujem.
Peter Gábor je úspešným režisérom, dokonca režíroval hry, v ktorých ste hrali. Je niečo, čo mu vyčítate?
Ale áno, nemusel by fajčiť. Ale hovoríme si, že mamička a režisér majú vždy pravdu, takže doma vedie mamička a v robote režisér. Ale môžem povedať, že vôbec nemáme problém rozdebatovať na rovinu aj háklivé témy. Je to môj najlepší kamarát.
Otcom vášho syna je známy hudobník Dodo Šošoka. Spomenuli ste, že na začiatku to bola veľká láska. Čo sa medzi vami neskôr stalo?
Ja som mala divadlo a moja láska svoje bubny a perkusie. Spočiatku bolo všetko v poriadku a uvažovali sme aj o svadbe, ale každý sme sa venovali svojim veciam a čas tak ubehol, že sme to ani nezbadali. Celý život sme však ostali priatelia, nič si nevyčítame. Syn má nevlastného brata, s ktorým si dobre rozumie.
S vaším menom sa spájajú herecky veľmi náročné monodrámy, do ktorých ako jediná herečka na javisku vkladáte svoj talent, nasadenie aj dušu. Čím vás priťahujú?
Som nespokojný človek, vždy hľadám niečo nové a zaujímavé. Som šťastná, že ma Bednárik inšpiroval robiť monodrámy. To mi dalo naozaj veľa, robila som to v prevažnej väčšine sama, od koncepcie až po realizáciu som spoznávala samotnú podstatu hereckého umenia.
S monodrámou Dnešná Médea súvisí jeden zážitok z Oravy. Hrala som ju tam pred chalanmi, ktorí sa smiali a robili si posmešky. Ja som stála pred nimi a bojovala sama so sebou. Snažila som sa vydať zo seba maximum - hovorila som si - vydrž, sústreď sa, ešte viac, ešte viac.... Až sa mi ich podarilo chytiť a zaujať, nakoniec z nich bolo skvelé publikum. A výsledok bol taký, že po predstavení prišiel za mnou 16-ročný chalan, ktorý mi povedal so slzami v očiach, že mi ďakuje, lebo konečne pochopil, prečo sa jeho rodičia rozvádzajú. To bol moment, keď som si povedala, že moja práca má pre mňa zmysel, lebo ľuďom predsa len čosi dáva. Nech tam sedí v hľadisku aj tisíc ľudí, keď len dvaja odídu s tým, že ich to obohatilo, je to pre mňa veľký úspech a som šťastná.
Spolupracujete aj so sluchovo postihnutými. S divadelným súborom Effeta ste režijne naštudovali výjavy zo života Ježiša Krista. Čo táto spolupráca pre vás znamená?
Ako som spomínala, mala som brata, ktorý mal zdravotný problém, nádor na mozgu. Po prvej operácii oslepol, takže postihnutie ľudí vnímam o to citlivejšie. Pre nevidiacich som načítala zvukové záznamy kníh. Keď ma oslovili nitrianski sluchovo postihnutí, povedala som si, že všetko treba skúsiť a začala som sa im venovať. Veľmi ma teší, že som sa s nimi dostala do kontaktu, lebo som pochopila veľa vecí. Komunikácia ľudí nie je len otázka slova, hoci slovo je úžasná vec. Slovo si treba nekonečne vážiť. Môžeme byť hrdí na to, že môžeme rozprávať.
Okrem toho, že ako herečku vás môžeme vidieť v divadelných predstaveniach, realizujete sa aj v ďalších aktivitách a alternatívnych projektoch. Ste predsedníčkou Združenia divadelníkov Slovenska, vychovávate aj budúcich hercov. A to všetko napriek tomu, že zápasíte s ťažkou chorobou a podrobili ste sa chemoterapii.
Sú oveľa horšie a ťažšie prípady, so mnou to nie je až také zlé. Vnímam to tak, že prežívam obdobie poznávania ľudí, ktorí zápasia sami so sebou a bojujú napriek tomu, v akom sú stave. Aj to je pre mňa nekonečne inšpirujúce. Fungujem tak, ako keby som nebola chorá, ja teda vlastne chorá nie som. Ale hovoriť o tom budem až vtedy, keď budem za vodou. Teraz je to skúsenosť, ktorú využijem na javisku.
Ako budete tráviť tohtoročné vianočné sviatky?
Strávim ich s 87-ročnou mamou, ktorá je stále skvelá a obdivuhodná. Príde aj môj syn, aj keď nevesta s deťmi ostane s jej rodičmi v Olomouci. Vďaka báječnej technike ako je telefonovanie s kamerou cez počítač však budeme v kontakte všetci spolu. Vianoce mám rada, teším sa na ne. Sú to chvíle, kedy sa ľudia uvoľnia a dokážu si prejaviť city. A to je na týchto sviatkoch úžasné.
