Článok pokračuje pod video reklamou
ohlásila dve zdravotné sestry zo susedstva a pripravovala sa na príchod nového člena v domácich podmienkach. Pretože ani jedna zo zdravotných sestier predtým pri pôrode neasistovala, inštrukcie im cez telefón dávala lekárka z levickej pôrodnice Klaudia Zuzčáková. Malý Jožko Karvai sa narodil o pol šiestej podvečer.
Toto je časť článku, ktorým sme presne pred rokom otvárali prvé novoročné vydanie novín. Senzácia o pôrode doma vtedy obletela celé Slovensko. Od nezvyčajného pôrodu, ktorý sa odohral v provizórnych podmienkach spálne v Ondrejovciach, uplynulo dvanásť mesiacov. Ako ich rodina Karvaiovcov prežila? Zistili sme po roku počas návštevy.
Prvé Vianoce
Naďa Karvaiová nás privítala so synčekom na rukách. Malý Dodko nebol návštevou zaskočený, usmieval sa, aj keď pár dní predtým bol chorý. „Vianoce sme mali trochu iné, ako sme si ich naplánovali. Najskôr ochorela Tímejka, ktorá je už prváčkou a v škole dostala ovčie kiahne. Pri večeri na Vianoce začal byť mrzutý Dodko. Pozreli sme si darčeky - dostal oblečenie a hračky. Potom sme mu namerali teplotu, mal angínu,“ spomína na prvé sviatky. Naďa a Jozef Karvaiovci ich strávili so svojimi dvomi deťmi a Jozefovými rodičmi, s ktorými v dome bývajú. Podľa nej je starý otec momentálne Dodkovým najobľúbenejším členom rodiny: „Svokor je u neho v kurze, vie sa mu venovať, má na neho čas. Spolu pozerajú do skriniek, čo má inak Dodko zakázané, všetko mu poukazuje, dokonca aj svoju tašku. Veľa sa s ním rozpráva.“
Rok uplynul ako voda
Podľa slov dvojnásobnej mamičky dvanásť mesiacov rýchlo uplynulo. „Dodko nám dal zabrať. Keď bol malý, bol dosť uplakaný, mal taký prenikavý hlas. Ale chorý nebýval často – teraz mal dvakrát angínu. Sedieť začal polročný, chodiť v desiatich mesiacoch. Prvé zúbky mu vyšli, keď mal deväť mesiacov. Teraz ich už má štyri,“ stručne vymenúva najvýznamnejšie medzníky prvého roka Dodkovho života. Ten svoju „zbierku“ prvých zúbkov ukazuje s radosťou – je to usmievavý malý človiečik. K úsmevu pridáva aj prvé slová, ktoré už pochytil: mama, bába, apu, tata, teta. Papu povie vždy, keď vidí jedlo. „Papá dobre a s každým. Spapá všetko – polievočky, rožtek, veľmi ľúbi banán a jabĺčko,“ prezrádza časť jedálneho lístka najmladšieho člena rodiny, ktorý dostal meno Jozef ako štvrtý v poradí.
Pôrod ako v 19. storočí
Malému Dodkovi sa venuje celá rodina – starí rodičia, rodičia Naďa a Jozef a aj 7-ročná sestra Tímea. „Staviame si veže a Dodko ich potom zvalí. Som rada, že ho mám,“ hovorí prváčka, ktorú mama pochváli, lebo vie už pekne čítať.
„Zo začiatku bola trochu v šoku, keď videla, ako ma na nosidlách po pôrode odvážajú do nemocnice. Keď som sa vrátila domov, sedela stále pri mne. Ale už je to v poriadku,“ vracia sa k udalosti spred roka Naďa Karvaiová. Sedíme pritom v miestnosti, kde sa pôrod odohral. Hoci ju pri poslednej návšteve poradne 28. decembra ubezpečili, že pôrod počká, začala mať bolesti. Keď sa v stredu 30. decembra zobudila, sneh im siahal po plot a stále snežilo. Okolo druhej popoludní začala mať pôrodné bolesti, preto volali číslo 112 a žiadali poslať do Ondrejoviec sanitku. Kvôli zasneženým cestám dorazila ku Karvaiovcom až o pol šiestej večer, dve minúty po pôrode chlapčeka, ktorý mal 3,3 kilogramu a 49 centimetrov. Pomáhali jej susedky - zdravotné sestry Katka Ivanková a Marika Juhászová, ktorým cez telefón radila doktorka Zuzčáková. „Keď mám porovnať obidva pôrody, tak odhliadnuc od toho, čo sa mohlo stať, rodiť doma bolo lepšie. Bola som v známom prostredí, všetci ma povzbudzovali, manžel ma držal za ruku, hoci predtým nechcel ísť k pôrodu do nemocnice, lebo sa bál,“ hovorí s úsmevom Naďa. „Horšie bolo, že som neporodila placentu, preto sa mi bolesti vrátili. Naložili ma do sanitky, ale cesta do Levíc kvôli závejom trvala dve hodiny. Bolesti sa mi stupňovali, až kým mi v nemocnici nevybrali placentu a ošetrili ma.“
Spomienky sú večné
Po roku si na tieto udalosti spomínajú Karvaiovci už len v dobrom. Naďu vyspovedali spolužiaci na stretávke, jej manžela Jozefa zase kolegovia v práci. Všetkým sa to zdalo neuveriteľné, ale vtedy to bolo drsné a zároveň také skutočné. Našťastie však, všetko dopadlo najlepšie, ako mohlo. Malý a usmievavý Dodko je toho jasným dôkazom.
