Článok pokračuje pod video reklamou
us sveta. Cestovanie však nie je jeho najväčšou záľubou...
„V detstve som mal rád zápasenie, alebo som chcel byť hokejista. Na gymnáziu som však začal hrávať volejbal a neľutujem,“ začína 194 cm vysoký študent druhého ročníka UKF (učiteľstvo telesná výchova a anglický jazyk) rozprávanie o vzťahu k športu. Keďže pochádza z volejbalovej rodiny, oporu vo svojej obľúbenej činnosti našiel aj u rodičov. „Podporovali ma, hlavne otec, ktorý hrával volejbal, takisto aj strýko. Ten dokonca v československej lige. Štafetu som prevzal ja a aj moja sestra.“ Iva od volejbalu neodlúčili zranenia, ani dievčatá v období puberty, naopak, prepracoval sa až k reprezentácii, v ktorej dosiahol niekoľko úspechov nielen v Európe.
„V čase puberty som vymýšľal ako každý, ale nikdy som neprestal trénovať. Volejbal proste žeriem. Zranenia sa mi zatiaľ našťastie vyhýbajú. Len raz som mal výron, ale nič vážne,“ poklepal vďačne veselý mladík na najbližšiu drevenú časť nábytku. „Do reprezentácie som sa dostal po žiackych majstrovstvách. Vybrali si ma a ponúkli mi štúdium v Trenčíne. Ponuku som prijal a bol to správny krok, pretože pod vedením trénera Ivana Hiadlovského som sa naučil veľa. To mi dalo asi najviac. S reprezentáciou sme sa kvalifikovali na ME juniorov do 19 rokov v roku 2003 v Chorvátsku, kde sme skončili siedmi a kvalifikovali sa tak na MS v Thajsku. Okrem toho som reprezentoval našu krajinu, mesto či školu aj v Rusku, Taliansku, Rakúsku, Poľsku, Maďarsku a v Čechách.“
Život na internáte. Pre niekoho ťažké zvyknúť si, že mamina každý deň neoperie, neožehlí, nepripraví večeru, pre Iva však jedno z najkrajších období v živote. „Bolo tam super. V Trenčíne je dobrá škola a boli sme aj skvelá partia. S kamarátmi odtiaľ som stále v kontakte. A čo sa týka toho života na internáte, ja som naučený na správnu životosprávu, ktorú sa snažím dodržiavať. Alkohol nemám veľmi rád, vypijem si len príležitostne s kamarátmi,“ pokračuje.
Vie si nájsť čas na oddych, no o jeho láske k volejbalu niet pochýb. Ak práve nehrá s piatimi spoluhráčmi v hale, mastí vo dvojici vonku na piesku. „Volejbal milujem, zaberá mi najviac času, v lete si rád zahrám beach volley. Ale aj na iné sa dá nájsť čas. Veľký relax je pre mňa, keď som doma sám a počúvam hudbu. Volejbalu sa chcem venovať aj naďalej, hrať v nejakej kvalitnej zahraničnej lige a zlepšovať sa.“
O tom, že nie je žiadny lajdák, svedčí aj úsmevná príhoda z tréningu. „Raz som musel trénovať v slipoch, lebo som si zabudol „kraťasy“. Hádam za to nevynechám tréning!“ spomína s úsmevom.
Ako skončí jeho tím v sľubne rozbehnutej sezóne, si tipnúť nechcel. „Uvidíme, ja netipujem. My ideme do každého zápasu naplno, chceme vyhrať,“ zakončil Ivan Valent.
