ú kvalifikáciu. Ťažko sa obsadzujú aj miesta čašníkov a predavačiek potravín. Oslovili sme viacerých pracovníkov reštaurácií a predajní. Prečo sú ich pozície ťažko obsaditeľné? Spoločným menovateľom bol podľa skúsenosti ľudí z oboch profesií nízky plat.
Čašníci: Ako každá práca s ľuďmi
„Myslím si, že nie je problém zohnať čašníka, zvlášť nie v Nitre. Ale je rozdiel medzi čašníkom a čašníkom,“ hovorí Robo Kovačik, čašník z Media Café v Nitre. „Niekto sa udrží v jednom podniku dlho a zamestnávateľ aj čašník sú spokojní, ďalší ľudia striedajú podnik za podnikom. Poznám čašníkov, čo vystriedajú tri podniky za rok,“ hovorí Robo.
Fakt, že miesta čašníkov sú neobsadené, potvrdzuje aj on. Keď si hľadal prácu v nitrianskych lokáloch, vzali ho. „Alebo mi povedali – príď o mesiac.“
Vyštudoval hotelovú školu, končil pred sedemnástimi rokmi. Krátko pracoval v Írsku a Nemecku. Napriek tomu hovorí, že v deväťdesiatych rokoch sa práca čašníka platila pomerne dobre a v odbore sa dalo zarobiť. „V Nemecku som mal tú smolu, že som robil u Slováka a za minimálnu mzdu. Bol som čašníkom, upratovačom a robil som aj v kuchyni. Všetko dokopy. Za tie peniaze a odlúčenie od rodiny to nestálo,“ vraví dnes Robo.
Skúsenosť zo zahraničia má aj jeho kolega Marek Prešinský. Vyštudoval za kuchára – čašníka. Keď bol v Nemecku, pracoval ako kuchár. „To bolo za väčšie peniaze ako na Slovensku. Aj hostia v podniku dávali oveľa väčšie prepitné, ako je zvykom u nás. Na druhej strane ale nemôžem povedať, že by Slováci prepitné nenechávali. Jeho výška závisí od finančnej situácie ľudí. Niekto si prepitné môže dovoliť, niekto nie,“ povedal Marek Prešinský. A takto vníma aj hostí. Niekto je „v pohode“, ďalší zas nie. „Sú to moji hostia, musím strpieť aj to, ak práve nemajú dobrú náladu.“
V Media Café je Marek zamestnaný už rok a pol. Na svojej práci oceňuje najmä kontakt s ľuďmi. „Musí to človeka baviť, a mňa tá práca stále baví,“ povedal Marek. „Spoznávam ľudí, som v kolektíve a všeličo sa dozviem,“ dodal Robo. V reštaurácii sú jediní čašníci, v čase obedov a keď je veľa práce, im pomáha aj šéf. Reštaurácia má okrem toho niekoľko učňov.
Spomínajú si chalani aj na nejaké trapasy? Obaja pripúšťajú, že už obliali hosťa. Ale len raz. Robo pivom a Marek kávou. „Nemalo by sa to stať, ale aj ja som len človek. Riešil som to jednoducho – ospravedlnením. Priniesol som tiež nový nápoj a hosťovi ponúkol, že mu poliate oblečenie vyčistím. Chybu si treba vedieť priznať, nielen v našom povolaní,“ mieni Marek.
Predavačov potravín robia aj študenti
Predavačky potravín sa nám anonymne priznali, že najväčší problém pri ich povolaní je plat. Hovoria, že všade je rovnaký a je úplne jedno, či pracujú v potravinách na Zobore, v centre mesta alebo na sídlisku. „V Nitre sú platy stanovené a viac vám nedá nikto,“ hovoria.
Ďalším problémom sú pre nich študenti. Zamestnávatelia, najmä väčšie obchodné reťazce, často využívajú prácu študentov. Za ňu im dajú smiešne peniaze, ale ako brigáda to stačí. Ak v rovnakom obchode pracuje predavačka, sotva dostane viac. Keď má plný pracovný úväzok, vyžije len tak-tak.
Zuzana Nemešová pracuje v potravinách Rubra na Klokočine asi rok a pol. V predajni už raz zamestnaná bola.
Stánok je neďaleko konečnej stanice niekoľkých autobusových liniek, na nedostatok zákazníkov si sťažovať nemôže. Navyše potraviny majú svoju tradíciu – tovar ponúkajú už asi štrnásť rokov.
Pani Zuzana sa za predavačku vyučila pred pätnástimi rokmi. Za najťažšie na svojom povolaní považuje prístup zákazníkov. Niektorí sú arogantní alebo podnapití. Vtedy treba vedieť, ako na nich. Sú však aj príjemní. K takým patria napríklad starší ľudia, ktorí vychádzku do obchodu berú ako príležitosť s niekým sa porozprávať.
„Najhoršie obdobie bolo, keď ešte na Hôrke I bývali neprispôsobiví občania. Chodili špinaví, kričali, robili neporiadok. Vtedy sem niektorí ľudia neradi chodili, práve kvôli nim. Dnes je tu relatívny pokoj,“ hovorí Zuzana Nemešová.
Stánok funguje na spôsob pultového predaja – všetko sa ľuďom podáva do ruky. Zuzana okrem predaja dokladá tovar a robí objednávky. S tromi ďalšími predavačkami pracuje na dve zmeny – od pol šiestej ráno do jednej, a od jednej do štvrť na deväť večer.
Prečo podľa nej patrí predavačka potravín k ťažko obsadzovaným profesiám? „Lebo ju často robia aj študenti, ktorým za to veľa neplatia. Podobne potom platia aj ostatným predavačkám. A platy v Nitre nie sú ktoviečo.
