Písmo:A^-|A⁺00

Jedným z prvých javísk bola klubovňa Základnej školy na Nábrežnej ulici v Nových Zámkoch. Hlavná postava Mišo reprezentuje typ súčasného dieťaťa prežívajúceho radosti, sklamania i sny a poučenia charakteristické pre túto dobu. ,,Príbeh o Mišovi a jeho svete je určený deťom od štyroch do desiatich rokov, ale verím, že si ju radi pozrú aj dospelí. Nacvičovali sme zhruba pol roka. Zaujímavosťou bolo, že moja dcéra najprv nechcela do toho projektu ísť. Neskôr ju však oslovil a sama prišla za mnou, že chce tiež hrať. Bábky sú dosť ťažké, mali sme čo robiť, aby sme ich udržali,“ hovorí autorka projektu, režisérka a predstaviteľka niekoľkých figúr z Mišovho sveta Andrea Votrubcová. Pred premiérou každého predstavenia hádam vládne istý druh napätia, takpovediac pozitívneho stresu. Je to spôsobené pocitom zodpovednosti voči všetkému a všetkým. Pocit neistoty, či tá tvrdá drina stála za to, či bude príbeh hry pochopený a či budú predstavenia vôbec úspešné. Istou zárukou boli účinkujúci bábkohry - veď kto by mohol pochopiť a prežiť problém dieťaťa lepšie ako dieťa samé? ,,Zamerali sme sa na problém šikanovania a všetkých ostatných negatívnych prejavov medzi deťmi. U jedného z detí chýba aj rodičovská láska, takže si začne namýšľať, že ho nikto nepotrebuje a je celkom samotné. Veľmi mi pomohli deti pri zostavovaní samotného scenára, pretože ony najlepšie vedia, ako by jednotlivé problémy riešili ich rovesníci. Vyústením celého deja je, že sa napokon Mišo dostane do spoločnosti priateľov a všetko sa vyrieši,“ hovorí autorka projektu. V príbehu sa objavuje aj generácia rodičov i starých rodičov. Svojou láskavosťou a múdrosťou pomáhajú Mišovi a jeho rovesníkom zorientovať sa v bludiskách života a rozpoznávať správne dobré a zlé hodnoty. Keďže postáv je niekoľko a herci len traja, je pochopiteľné, že jednému sa ušlo aj viac úloh. Tak tomu bolo aj v prípade dcéry Andrey. ,,Som rada, keď môžem riadiť, vybavovať a mám dôležitú úlohu - tak to je moje. Nechcela som v tom mamku nechať samu, to sa predsa nerobí. Veľmi sa na predstavenia teším. ,,Šikana“ je v súčasnosti veľmi rozšírená. Čím sú decká staršie, tým je to horšie. Existuje aj v základnej škole. Som stredoškoláčkou a v našej triede je to obrovský problém. Podľa mňa je najdôležitejšia pri riešení tohto problému opora rodičov. Pedagógovia to nevyriešia, skôr rodičia. Veľa mojich rovesníkov si ani nevie predstaviť, že by mali taký dobrý vzťah so svojou mamou, ako mám napríklad ja.“ ,,Poučenie z hry by malo byť, že život nás naučí byť dobrými, nech sa už dostaneme do akejkoľvek situácie. Starajú sa o nás tí, ktorí majú viac pochopenia pre všetkých a nenechajú nás v kaši,“ dodala mama A. Votrubcová. Lukáš alias Mišo bol pred predstavením tak trochu skúpy na slovo. Pripisujem to len potrebe sústrediť sa na premiéru. Keď som sa spýtala, čo mu najviac utkvelo v pamäti z celej hry, povedal len: ,,Mamina.“ Poučenie z Mišovho príbehu plynie rovnako pre deti, ako aj dospelých. Stáva sa nám dosť často, že len usmerňujeme, riešime, vkladáme vlastné slová do myšlienok našich detí a my sami sme pritom, žiaľ, zabudli na časy, kedy sme i my boli deťmi. Zabudli sme, že čo je pre nás zdanlivou banalitou, pre dieťa môže znamenať celý svet. A tak by sme ku všetkým problémom týkajúcim sa našich detí mali pristupovať s dostatočnou vážnosťou. Dnes to môže byť len problém kamarátstva, zajtra zlá známka, pozajtra šikana a o niekoľko rokov možno oveľa - oveľa vážnejšie problémy. Ak raz sklameme dôveru, len ťažko ju získame späť. Preto hovorme s deťmi o všetkom a naučme sa ich aj počúvať. Pocit istoty, pevné rodinné zázemie a rodičovské puto je to najdôležitejšie, čo dieťaťu môžeme dať. Pocit, že sa na nás kedykoľvek môže spoľahnúť, vždy môže rátať s našou pomocou, pretože ho nezištne milujeme také, aké v skutočnosti je, je dôležitý a veľmi vzácny.

Článok pokračuje pod video reklamou