Andrea Horváthová z Dunajskej Stredy vyštudovala strednú ekonomickú školu, no ako ekonómka nepracovala ani minútu. Od detstva snívala o vzdialených exotických krajinách. Aj preto sa oveľa intenzívnejšie ako jej spolužiačky venovala cudzím jazykom. V škole to bola angličtina a pravidelným pozeraním televíznych programov si osvojila aj nemčinu. Po skončení školy sa zamestnala ako čašníčka. I tu mala možnosť stretávať sa s cudzincami a komunikáciou s nimi zdokonaľovať sa v už spomenutých jazykoch. Z výplat si pravidelne odkladala väčšiu čiastku, nakoľko vedela, že jej sen vidieť vzdialené krajiny sa môže naplniť len tak, ak sa raz zamestná na zahraničnej výletnej lodi. K tomu, aby bola úspešná v konkurze o tieto miesta, potrebovala mnohé osvedčenia, preškolenia a lekárske potvrdenia, za ktoré bolo potrebné platiť a v mnohých prípadoch nie malé sumy. V Prahe zložila skúšky základov námorníctva, ktoré jej platia desať rokov. Osvedčenie o ich zložení je prvým krokom, ako získať prácu na výletných lodiach. Ostatné je už o šťastí, ale niekedy aj o známostiach. Ako to naozaj bolo, nám už porozprávala Andrea.
Peniaze aj poznanie
„Na loď ma lákala vidina dobre si zarobiť a, samozrejme, spoznávať i svet. Kontakt na sprostredkovateľov práce na lodi som si našla na internete. Bola to istá spoločnosť v Bratislave. Pohovory som absolvovala v anglickom jazyku, môj prvý pokus sa však nevydaril. Prihlásila som sa totiž do funkcie predavačky v parfumériach. Žiaľ, pre túto funkciu som podľa skúšajúcich neprejavila dostatočné jazykové znalosti. Cieľom pohovoru je preveriť jazykové znalosti a zistiť predošlé pracovné skúsenosti, ktoré priamo predurčujú zaradenie vhodné pre kandidáta. Veľká časť firiem vlastniacich výletné lode ponúka zamestnanie v dvoch kategóriách. Prvú tvorí personál pracujúci za prepitné, druhú časť platia pevnou sadzbou. Druhýkrát som sa prihlásila do pozície barmanky. Po úspešnom pohovore nasleduje vybavovanie víz, tie však väčšinou za vás vybavia sprostredkovatelia,“ hovorí Andrea.
Cesta okolo sveta
„Na svoju prvú loď som nastúpila 1. decembra 2005 v Barcelone a plavbu som ukončila 20. mája 2006 v Hamburgu. Moju prvú loď volali Delphin Renaissance. Oboplávali sme s ňou celú zemeguľu. Väčšinu pasažierov tvorili Nemci v dôchodcovskom veku, bolo ich asi osemsto. Naše zastávky boli v Madeire, Barbadose, Dominikánskej republike, Kolumbii, Paname, Kostarike, Mexiku, New Orleanse, na Floride, San Diegu, Los Angeles, San Franciscu, na Hawaji, Bahamách, v Jamajke, Nikarague, El Salvádore, Guatemale, v Mikronézii, na Filipínach, v Číne, Taiwane, Japonsku, Kórei, Singapure, Srí Lanke, Indii, Omane, Katare, Egypte, Jordánsku, na Malte, v Španielsku a v Portugalsku. Tento výpočet však ešte nie je úplný. Po nástupe na loď nám najprv ukázali našu kajutu, potom jednotlivé časti plavidla. Bol to akýsi orientačný tréning. Na lodi nás pracovalo asi päťsto. Slovákov bolo asi osem. V kajutách sme bývali po dvoch. Nebol to žiadny veľký luxus, mali sme tu však toalety, sprchu i televízor.“
Práca aj rozptýlenie
Čo sa týka reštauračných služieb, Andrea potvrdzuje, že na lodi bol päťhviezdičkový servis. „Všetko bolo robené vo vznešenosti, excelentne a po celý čas tu panoval akýsi polovojenský režim. Ako prvé, čo nás učili, bol úsmev. Počas nášho pobytu sa pre zamestnancov uskutočňovali rozličné večierky, k dispozícii sme mali hracie automaty, biliard, alebo bar pre zamestnancov. Do baru pre pasažierov mohli chodiť len zamestnanci s vyššími hodnosťami - na čele s kapitánom lode. Ten mal prístup všade. Veľa voľna sme však na lodi nemali. Väčšinou sme pracovali 11 až 12 hodín denne. Keď sme kotvili v prístave, mohli sme sa pozrieť i na pevninu. Vždy sme naskočili do taxíka a už sme boli v meste alebo na pláži. Po večeri, ktorá zväčša trvala do neskorých večerných hodín, sme už veľkú chuť chodiť von na pevninu nemali. Plavby medzi jednotlivými destináciami trvali väčšinou jeden až dva dni, najdlhšie sme sa plavili sedem dní. Nezabudnuteľné pre mňa bolo Mexiko, kam sa raz iste vrátim. Na lodi sa konali rozličné kultúrne vystúpenia. Stálou speváčkou tu bola napríklad členka skupiny Boney M Liz Mitchell. V prístavoch, kde sme kotvili viacej dní, zase na loď chodili rozličné umelecké súbory a predvádzali folklór svojej krajiny.“
Horšie podmienky
Na druhú loď nastúpila 8. septembra, avšak už 21. novembra prácu na nej skončila. „Pracovala som ako barmanka. Oproti predošlej to však bola staršia a menšia loď, mala asi päťsto pasažierov. Kajuty boli malé, bez sprchy a záchodu, ten sme mali spoločne s ďalšími zamestnancami na chodbe. Ako vykúpenie bola pre mňa zastávka na pravidelnú kontrolu, ktorá sa na lodiach robí každé tri roky. Volá sa to „Dry Dock“. Kontrola trvá asi dva-tri týždne. Rozhodla som sa, že v plavbe na tejto lodi už nebudem pokračovať. Napriek tomu, že s mojou prácou boli veľmi spokojní, jednoducho som sa sem už nevrátila. Jednou z príčin boli i pre mňa nevyhovujúce kajuty, kde sme bývali namiesto dvoch až štyria. Taktiež som už mala iné plány - dostať sa na loď ako fotografka.“ Fotografi sa totiž zúčastňujú aj fakultatívnych výletov a fotia na nich pasažierov. „Počas svojich dvoch plavieb som sa zoznámila s kolegami z Maďarska a vďaka nim som sa dostala k agentúre, ktorá zamestnáva fotografov na lodiach. Vyzerá to nádejne a v marci by som mala vyplávať na svoju tretiu cestu už ako fotografka. Dúfam, že to nezakríknem a všetko sa mi podarí tak, ako som si to vysnívala. Fotografovaniu som sa venovala odmalička, teraz je nádej, že sa stane mojou profesiou.“
A čo lásky na lodi? „Tie sú takmer bežné,“ spomína Andrea. „Kapitán na lodi dokonca symbolicky jeden pár zosobášil.“
