Na Nitru padali bomby

Od najväčšieho bombardovania Nitry uplynulo 26. marca už 62 rokov. Informácie o počte obetí sa rozchádzajú. Podľa Antona Števka, riaditeľa Ponitrianskeho múzea, ich mohlo byť až vyše tisíc.

V Nitre sa v ten osudný deň konal tradičný hydinový trh, priestory za poštou, kde sa dnes nachádza Mestský kúpeľ, boli preplnené. „Bolo tu aj množstvo ľudí z okolitých obcí. Mnohých, ktorí pri bombardovaní zahynuli, si odviezli príbuzní, takže presná evidencia mŕtvych chýba,“ hovorí riaditeľ. Najviac postihnuté bolo Staré Mesto a Párovce. „Zásah dostalo aj divadlo na námestí a vtedy najluxusnejší Schillerov hotel. Záznamy hovoria o 53 zbúraných a takmer tristo poškodených domoch.“
Bomby zhodila Červená armáda len štyri dni pred oslobodením Nitry. „Podľa dokumentov z vojnového obdobia bola Nitra centrom odporu nemeckých vojsk proti postupujúcej Červenej armáde. Preto sa jej velenie rozhodlo tento obranný uzol bombardovať. Lenže v noci na 26. marca nemecké vojská odtiahli...“ vracia sa do histórie riaditeľ múzea.
„Lietadlá okolo desiatej doobeda preleteli ponad mesto a urobili obrat - neviem, či mohli vidieť, že tu už nie sú nemecké vojská a že sa koná trh. Okrem toho, veliteľ letky nie je oprávnený rozhodovať o tom, či sa bude bombardovať alebo nie. Prišiel rozkaz, tak sa bombardovalo,“ hovorí Števko.
Lietadlá zhodili bomby na civilné obyvateľstvo, následky boli katastrofálne. Svoju vinu na tom nesie aj vtedajšie vedenie mesta. „Jednoznačne bolo chybou mesta, že poplach vyhlásili neskoro - a to robili podľa zápisov a svedkov pravidelne. Nemci totiž chceli, aby sa v mlynoch aj v ostatných závodoch vyrábalo pre potreby nemeckej armády. Každé prerušenie práce bolo pre nich nežiaduce. Preto sa poplach vždy vyhlasoval, až keď boli lietadlá nad mestom.“
O bombardovaní Nitry vyšla vlani kniha s názvom „Nitra, slovenské Coventry?“ Jej autormi sú Štefan Košovan a Emil Vontorčík. Píše sa v nej, že Nitra mala v roku 1945 vyše 22 500 obyvateľov, z ktorých pri bombardovaní zahynulo 332, z toho vyše 30 detí. „Lietadlá neleteli v takej výške, aby piloti nemohli rozoznať civilov od vojakov,“ myslí si Štefan Košovan, ktorý si bombardovanie osobne pamätá. Spolu s rodičmi vtedy býval na Íreckej - dnes Braneckého ulici. „Keď som v ten marcový deň počul hukot, vyšiel som na dvor a pozoroval lietadlá. Leteli nízko, bolo dosť jasne vidieť pilotov. Prvé išli stíhačky, tie nebombardovali, ale strieľali palubnými zbraňami. Počul som aj odpoveď protilietadlových kanónov. Potom sa ozvali sirény a onedlho začali padať bomby,“ spomína si na osudný 26. marec 1945. Bombardovanie prečkal spolu s matkou u susedov v pivnici. Keď zostalo ticho, vyšli von. „Pozreli sme sa na mesto a videli sme ohromnú kúravu, ktorá sa vznášala až do výšky tridsať metrov. Červenohnedý prach sa šíril z tehlových budov, ktoré zasiahli bomby. Potom sa znovu ozval hluk lietadiel a vybuchujúcich bômb...“ Štefanov otec mal obuvnícku dielňu na okraji terajšieho Svätoplukovho námestia. Bomba dopadla len kúsok od nej.
Zábery zbombardovanej Nitry, ktoré ešte po vojne predával fotografista Kühn (štúdio mal v priestoroch, kde je dnes hotel Zobor), vraj zhabala v roku 1948 spolu s negatívmi tajná polícia. Fotili však aj ďalšie osoby. Ponitrianske múzeum má napríklad k dispozícii zábery, ktoré dodnes neboli zverejnené v tlači. Ich autorom je dnes už nebohý Nitra. „Fotografie nám pred rokmi venovala jeho sestra. Dala si podmienku, že sa nesmú zverejniť v tlači, ale s ich vystavením v múzeu súhlasila,“ hovorí riaditeľ. Táto žena údajne ťažko niesla, že fotky jej brata boli zverejnené v knihe z roku 1987 bez toho, aby bol čo i len spomenutý autor.
Pred rokom 1989 sa nikdy nezdôrazňovalo, že Nitru zbombardovala Červená armáda, nezdôrazňovali sa ani obete a vzniknuté škody. Prvá výstava, venovaná tejto téme, bola v Ponitrianskom múzeu až začiatkom 90-tych rokov. Prišlo na ňu veľa ľudí, ktorým pri bombardovaní zahynuli príbuzní či známi.