„Domov“ sa vracia najmä kvôli stretnutiam z gymnázia alebo starým priateľom. Stretávku mal na hornom Požitaví naposledy v roku 2004, kedy sa so svojimi spolužiakmi zvítal po dvadsiatich rokoch. Pred pol rokom si v rodnom kraji posedel pri dobrej hudbe s členmi svojej starej kapely.
„Naša kapela existuje niekoľko rokov a stále funguje. Lenže na diaľku. S Paľom Ribaričom a jeho synom ju udržujeme a oživujeme vždy, keď sa stretneme. Zahráme si spolu, pospomíname. Ribaričovci patria medzi mojich veľmi dobrých kamarátov, s ktorými trávime spoločné rodinné dovolenky. Sú to skvelí hudobníci, ktorých je v Zlatých Moravciach veľa. Dvakrát som prijal pozvanie na koncerty miestnych skupín, takže o hudobníkoch z rodného mesta mám celkom dobrý prehľad,“ prezradil 41-ročný Róbert Mankovecký, ktorý v Zlatých Moravciach prvýkrát pričuchol aj k divadlu.
Synovi stavbára a účtovníčky vystupovanie na javisku učarovalo počas gymnázia. „Hrával som v stredoškolskom súbore ako herec, no k jednej inscenácii som napísal aj hudbu. Sklony k nej som zdedil aj s bratom Petrom asi po otcovi, ktorý bol neprofesionálnym muzikantom,“ vysvetlil. Bratia Mankoveckí v divadle ostali dodnes. Mladší Peter vyštudoval na VŠMU herectvo, kde neskôr aj istý čas lektoroval. V súčasnosti sa v Bratislave venuje scénickej hudbe, filmu a divadelnej réžii. Róbert po získaní diplomu z filmovej a divadelnej vedy na rovnakej akademickej pôde dostal v roku 1990 ponuku z martinského di-
vadla hudobne spolupracovať na jednej hre. V čase, keď si odkrúcal povinnú vojenčinu, zomrel v Martine dramaturg Igor Galanda, po ktorom „zdedil“ miesto, a to zastáva v SKD dodnes. Od januára mu však pribudla ďalšia funkcia. Odvtedy, ako riaditeľ divadla Andrej Hrnčiar sedí v primátorskej kancelárii, Róbert Mankovecký je poverený jeho vedením. „Je to pre mňa niečo nové. Taká úradnícka práca, ktorá častokrát nemá s divadlom nič spoločné. Musím riešiť veci, ktoré ma v podstate nezaujímajú, a to od prevádzky autobusu, požiarne a bezpečnostné predpisy až po výberové konanie na dodávky toaletného papiera. Aj napriek tomu nevylučujem, že budem kandidovať na riaditeľa. Viesť takúto inštitúciu beriem ako výzvu. Stihol som sa zatiaľ presvedčiť, že by som to mohol skúsiť. Odrádza ma síce organizačno-administratívna zložka, no zároveň utešuje predstava, že popri tom je tu kopa divadla a umenia.“
V Martine sa Róbert Mankovecký zrejme usadil nastálo. Odísť do hlavného mesta za väčšími príležitosťami ho nemotivuje ani Cena ministra kultúry za rok 2006, ktorú dostal za dramaturgiu a hudbu v divadelnom projekte Štúrovci. „Myslím si, že v Martine je dostatočne kvalitné divadlo na to, aby som odchádzal. Zvykol som si na toto mesto a aj moje deti sú tu doma. Sú ešte malé - syn má pätnásť, dcéra desať - no obe zdedili hudobný talent. Bratislava čaká možno o pár rokov na ne,“ zamyslel sa.