Nemá televízor, pestuje bylinky

darmo,“ hovorí umelec, ktorý nemá rád novodobé technické vymoženosti. Nevlastní dokonca ani televízor.Remeselnícke múzeum
Po štyroch rokoch veľkomestského života si Robert Žilík povedal dosť a vrátil sa späť do rodnej dediny do Mojmíroviec. Svoj terajší domov by vraj nedokázal nikdy opustiť. Nie je cestovateľský typ.
„Životom v meste alebo cestovaním by som stratil kontakt so svojou prácou, nerozvíjal by som sa.“ V budúcnosti túži vo svojom dome vytvoriť povalové múzeum, kde by vystavil zozbierané remeselné a poľnohospodárske náradia. Najradšej by však svoj dom premenil na veľkú remeselnícku všehodielňu. „Mám drevodielňu, grafickú dielňu, náradie na kováčsku vyhňu, hrnčiarsky kruh, priestor na kovodielňu, modelovanie. Vonku na terasách sa dá vypletať,“ hovorí Robert Žilík, ktorý sa nechce vzdať starého ľudového života.
Detstvo na gazdovskom dvore
Robert Žilík zažil zvyšky starého gazdovského života na vlastnej koži. Jeho dedo bol roľníkom, choval dobytok, kone, hydinu, babka piekla v peci domáci chlieb. S nostalgiou spomína na sezónne rodinné rituály, ktoré dnes už mladí ľudia nemajú možnosť zažiť.
„Na jeseň sa oberalo a zvážalo hrozno z vinohradov. Do pamäte sa mi vryli koštovky burčiaku, rituál krájania a šliapania kapusty. Pre mňa ako malého chlapca bolo obrovským zážitkom, keď sa v záhrade prepadla zbožná – obilná jama alebo na ceste lochy – turecké chodby. S chlapcami sme labzovali po starých domoch a objavovali rôzne staré veci. Dedko mi vyrábal po večeroch hračky, babka mi rozprávala príbehy zo života,“ spomína si Robert Žilík. Detstvo v ňom zanechalo hlboké stopy. Spomienky naň zachytáva aj vo svojej knihe básní a poviedok Správa o návratoch, ktorú ilustroval.
Keď sa rúcal starý dom, v ktorom vyrastal, pobehoval v ruinách a snažil sa zachrániť aspoň niečo zo starých tradičných predmetov, zo svojich spomienok.
Permakultúra
Robertova záhrada má prírodný naturel. Žiadne vyumelkované záhony alebo skalky. Skôr rastie jedno cez druhé. Jeho vzorom je permakultúra. Hovorí, že to, čo sa nazýva dnes permakultúrou, robili naši starí rodičia automaticky. Jej cieľom je dosiahnuť harmonické spojenie krajiny a ľudí. „Kedysi mali ľudia výhodu, že nebolo toľko obalov a všetko sa spotrebovalo. Bol len bioopad. V dnešnej dobe sme zaťažení priemyslom. Permakultúra je široký pojem, ja z nej čerpám skôr v rovine etickej a kultúrnej. Nemám toľko času, aby som robil bezorebný spôsob pestovania zelenín alebo obilovín.“
V jeho záhrade nájdeme bylinkovú špirálu (do špirály uložené kamene a pomedzi ne nasadené rôzne druhy byliniek), jazierka a močariská vytvorené zo starých vaní, alebo špeciálnu zeleninovú záhradu s výpletmi z vŕbového prútia - miniatúrnymi agrokruhmi. „V záhrade nesmie chýbať žihľava, lebo odpudzuje hmyz.“
Vyrába repliky
hudobných nástrojov
Robert Žilík vyštudoval kamenosochárstvo na Strednej škole umeleckého priemyslu v Bratislave. Ale tvorbe z kameňa sa venoval vždy menej ako tvorbe z dreva. Hovorí, že drevo je ľuďom bližšie. Aj v interiéri jeho domu prevládajú drevené doplnky, samozrejme, ručne vyrobené. Počas štúdia výtvarnej výchovy na vysokej škole začal vyrábať autorské hračky, cez ktoré sa postupne prepracoval až k replikám dobových hudobných nástrojov. Teraz pripravuje kolekciu hudobných nástrojov, ktoré budú súčasťou výstavy v Ponitrianskom múzeu pod názvom Harmonia mundi – Harmónia sveta. Nástroje vyrába aj pre svoju hudobnú skupinu Musicantica, ktorá interpretuje gotickú, renesančnú a barokovú hudbu s ľudovými prvkami.
V súčasnosti Robert pôsobí na Škole úžitkového výtvarníctva sv. Lukáša v Topoľčanoch. Učí kresbu, modelovanie a grafiku.