My muži to vraj máme v živote jednoduchšie. Muži sú ako zrejúce deti. Muži potrebujú hračky, no čím sú starší, tým je ich cena vyššia. Občas sa nad takýmito tvrdeniami dokážeme ľahko povzniesť, no častejšie býva naša chlapská hrdosť citeľne dotknutá. Veď my o tom vieme svoje. Nakoniec pravidelnými protirečeniami iba potvrdzujeme svoju detinskosť. Prinajlepšom získame materinskú zhovievavosť.
Celý náš život vlastne sprevádzajú matky. Síce v popredí stojí vždy jeden aktuálny typ matky,
v šťastnejších obdobiach je to
i viac matiek naraz. A každá sa stará. Bez ohľadu na vek, či je mladá a či stará.
Dominancia vlastnej matky, tej ktorá určuje prostredie, spôsob života a vkladá do nás hodnoty duchovnej vybavenosti, je i neskôr prítomná. Iným typom matky
v našom živote býva mamička našich spoločných detí. Chtiac - nechtiac najmä v tých zložitejších situáciách ju porovnávame, preverujeme s tou, ktorá nám prvýkrát ponúkla svoj prsník.
I ona sa stará. Keby len o výchovu našich detí...Pravidelne si berie na plecia i tú ťažkú a pre nás nepríjemnejšiu úlohu - dôkladnú prevýchovu partnera.
Paralelne sa na scéne objavuje ďalšia matka. Ide o maminku našej partnerky. Riadená princípom najhlbšieho presvedčenia o povolanosti zasahovať i do tých najbanálnejších záležitostí rodinného života neskúsených, nepripravených a nezodpovedných mladých ľudí i po tridsiatich rokoch spolužitia, skúša našu trpezlivosť, kvality herca, až kým raz neupadneme do pasívnej pokory. Výnimkou sú tie, ktoré zvládli svoje poslanie včas a neskôr už necítia v sebe vnútornú potrebu byť neustále „potrebnou“. Žiaľ, tieto typy evidujeme skôr v cudzích rodinách a nie práve v našich.
Do života muža však, našťastie, v jeho pomerne vyzretejšom vývojom štádiu obvykle vstupuje jedinečný typ matky. A tu sa žiada prehodiť výhybku. Mierne ironizujúci podtón predchádzajúcich riadkov, prosím, chápte iba ako taký odľahčený vstup do roviny precíteného uvažovania
o materstve.
Moja dcéra sa totiž stala matkou. Priviedla na svet ďalšiu potencionálnu mamičku. Stalo sa to pred tromi rokmi. Nie, nebol som vtedy menej šťastný ako som teraz, možno vo mne viac rezonovala otcovská hrdosť zo zachovania rodu a chápania kontinuity.
Tento stav je zvláštny v tom, že pre muža nejestvuje prirodzený návod, ako rozmiestniť predtým nepoznané teplo v duši a ako ním narábať. Býva nepripravený. Individuálne, na základe vlastných dispozícií prežíva svoj oblúk prejavov od radostného afektu až po prirodzený stud dôsledkom citového odovzdania sa.
Počas tých troch rokov, od narodenia mojej vnučky, som sa akoby postupne štveral na svoju symbolickú horu, aby som nabral nový pohľad a získal nadhľad. Zrazu som sa ocitol na vrchole a podo mnou sa rozprestierala panoráma vlastnej minulosti, úspechov, bojov, drám i znovuzrodenia. Vedľa rozkvitnutej lúky som zazrel lán obilia dobodaný krupobitím, k šťavnatým plodom ovocného sadu ako keby sa približoval tieň mraku škodcov. Z katakomb majestátnej katedrály prenikal hluk nočného zábavného podniku. A nad tým všetkým sa vznášalo modro oblohy. Obrysy v diaľke naberali jasné kontúry, predo mnou sa zrazu vynáral plnofarebný svet, ktorý som pre svoju maloduchosť
a občasnú pýchu doteraz nechcel vidieť. A skladačka života začala do seba zapadávať. Svet získal nového človiečika, ja som nachádzal seba. Seba po opustení pochmúrnej panorámy a napojení sa na plnosť nádherného daru z nekonečnosti. Až vtedy som si zreteľne uvedomil význam a posolstvo materstva. Vlastne mi to všetko ukázala moja dcéra.
Nachádzame sa v čase, kedy sa pripomína sviatok Dňa matiek. Konajú sa slávnosti, podujatia, tešia sa i obchodníci. (Tešia sa, samozrejme, vždy, keď sa sviatky „programujú“.) Avšak program tohoto sviatku by sme mali stále nosiť v sebe. Popri našich najbližších matkách si zato spomeňme i na matky vlastnými deťmi odvrhnuté, na matky, ktoré samé nosia kvety na hroby vlastných potomkov. Ale nezabúdajme ani na „matky“, ktoré sa, žiaľ, nemohli stať matkami, i keď po tom hlboko túžili. A spomeňme si i na matky, ktoré vkladajú svoje deti do kolísky zvanej Hniezdo záchrany. Istý stupeň svedomia či zodpovednosti ich predsa neopúšťa.
Nikdy sa nedozviem, aké to je stať sa mamou. Ale viem, aké krásne je byť dedom. Prajem vám múdre precitnutie, hrdí muži - veľké deti.RADOSTNÝDEDO