Kamarátom Skupiny A-R je Mikloško

žete „prečítať“ v troch výstavných priestoroch Nitrianskej galérie.
Milan Bočkay zhodnotil, aká bola situácia Skupiny A-R kedysi a aká je dnes. „V začiatkoch sme robili výstavy na kolene. Všetko sme si museli pripraviť sami - od tapetovania a natierania priestorov cez zostavovanie panelov až po inštaláciu. Je príjemné, že teraz, po toľkých rokoch, prídeme do Nitry, všetko je hotové a ešte nám aj ďakujú.“
Dlhoročným kamarátom Skupiny A-R je Nitran František Mikloško. S jedným z členov - výtvarníkom Milanom Bočkayom - sa spoznal ešte na vojenčine. Práve vďaka nemu sa konali prvé väčšie výstavy v Ústave technickej kybernetiky SAV v Bratislave, kde František Mikloško pôsobil.
Pre výtvarníka Vladimíra Kordoša, ďalšieho člena skupiny, je v tvorbe typické posúvanie významov. Rád používa staré barokové motívy, napríklad anjelika lásky, ktorý však miesto ozajstného šípu drží hračkársky. Ako on hodnotí príbeh Skupiny A-R? „Zaujímavé je, že príbehy členov Skupiny A-R sú rozdielne, no práve to nás vždy zbližovalo a zbližuje. Nemali sme nejaký vyhranený spoločný program. Preto sa navzájom obohacujeme.“
Každá doba má svoje negatíva aj pozitíva. Čo vtedy podnietilo spojenie výtvarníkov do skupiny? „My sme sa našli, spojila nás práve doba. Kedysi bolo málo informácií, vládlo ticho, ale o to viac sme sa mohli sústrediť. Výstavných priestorov bolo minimálne. Usporadúvali sme len jednodňové výstavy v bytoch. Tešili sme sa na spoločné stretnutia. Dnes je to iné. Dnes už nechodia na výstavy ani autori,“ hovorí Vladimír Kordoš.