hcela niekoľkokrát odísť, nakoniec však zostala a strávila v ňom pätnásť rokov. Bývalá nitrianska herečka Milka Došeková sa po odchode z Nitry vybrala cestou recitálov a šansónu. Minulý týždeň sa do nitrianskeho divadla na chvíľu vrátila. Obklopila sa tu dlhoročnými priateľmi, spolupracovníkmi a známymi, aby s nimi v duchu poézie, hudby i vtipných spomienok oslávila svoje 70. narodeniny.Herecký talent zdedila
Herecký talent zdedila po mame. Tá sa herečkou nikdy nestala, aj keď mala ponuky priamo od ľudí z divadelnej „brandže“. Na ceste jej dcéry Emílie za divadlom bola situácia opačná. „Nikdy som nechcela byť herečkou,“ priznáva jubilujúca šansonierka. Štúdium herectva v Bratislave bolo pre ňu únikom z gymnázia v Šahách, ktoré jej veľmi neprirástlo k srdcu. „Mala som dvoch spolužiakov, ktorí chceli prestúpiť na konzervatórium a aj keď o tom hovorili, nezaujímala som sa o to. Až keď doniesli do školy materiály a ja som si ich pozrela, poslala som si s nimi prihlášku aj ja,“ spomína si bývalá herečka nitrianskeho DAB-u.
Cestu na prijímacie
skúšky tajila
Mamička o jej plánoch, samozrejme, nevedela. Vtedy 14-ročná školáčka pred ňou zatajila aj cestu na prijímacie skúšky do Bratislavy.
„Nevedela som, čo ma čaká. Jedinou divadelnou hrou, ktorú sme doma mali, bola Tajovského Smrť Jurka Langsfelda, ktorá mi však veľmi neposlúžila. Boli v nej dominantné len mužské postavy. Tak som sa v tom vlaku do Bratislavy upokojovala tým, že v najhoršom zarecitujem pred skúšobnou komisiou vlastnú báseň,“ opisuje začiatok cesty k divadlu Milka Došeková. „Všetci tam prišli s rodičmi, známymi, babkami, bola som asi jediná, ktorá prišla na skúšky sama. Hovorili o akejsi etude, ktorá sa mala ako prvá pred komisiou odohrať, len ja som nevedela, čo to je,“ smeje sa herečka. Na konzervatórium ju nakoniec vybrali, čo vraj pre ňu bola spása. Na skúšky sa vybrala v deň školského vyučovania, a aj keď sa po spolužiačke za svoju neprítomnosť ospravedlnila, celá vec sa prevalila. Budúcej herečke sa jej dobrodružný výlet na prijímacie skúšky odzrkadlil na známke z chovania.
V Bratislave však začínala nový život. Herecký.
Na javisku sa nechcela
bozkávať
Po zrušení konzervatória prešli jeho študenti do odborného divadelného kurzu. Tu sa stretla s Leopoldom Haverlom. Spočiatku sa vraj nemali veľmi radi – dôvodom bola scénka v jednom zo študenstkých predstavení, v ktorom sa mali bozkávať. „Viete si predstaviť slušné 15-ročné dievča, ako sa na javisku bude bozkávať s neznámym chlapcom? Hafi bol milý, večne usmiaty, ale mne sa vtedy tou scénkou veľmi sprotivil,“ spomína si s úsmevom herečka.
Keď prišla do nitrianskeho DAB-u, mala len 21 rokov. Prvý šok zažila hneď po príchode. „Nemali ma kde ubytovať, tak som prvé dva týždne bývala v riaditeľni. Vždy som čakala, kým riaditeľ doúraduje, aby som sa mohla uložiť. A ráno to zasa bolo opačne – riaditeľ čakal, kým sa zobudí „hviezda“, aby mohol on riaditeľovať,“ opisuje prvé dni v pôvodnej budove divadla. Svoj debut mala v záskoku za svoju staršiu kolegyňu a bývalú spolužiačku Evu Latkó-
czyovú. Mala hrať princeznú, a to čerstvej členke umeleckého súboru nesedelo. Na škole ju do takýchto úloh neobsadzovali.
Z Nitry chcela odísť
už prvý rok
Prvý rok v Nitre nebol pre Milku Došekovú najjednoduchší.
V Nitre ani v okolí nikoho nepoznala a ako herečka sa cítila byť nevyužitá. Trikrát dala riaditeľovi Ondrejovi Rajniakovi na stôl výpoveď, ktorú však on našťastie nikdy neprijal. Urobil veľmi dobre.
Milka Došeková odohrala počas svojho 15-ročného pôsobenia
v nitrianskom DAB viac ako 1400 predstavení a naštudovala 50 postáv. Sama vraví, že prišla do skvelého hereckého kolektívu, ktorý sa vedel na javisku „vždy úžasne spojiť“. Milka Došeková si postupom času vytvorila v Nitre aj silnejšie vzťahy ako profesionálne. Jej priateľstvo s Adelou Gáborovou vyústilo do kmotrovského vzťahu – je krstnou mamou Petra Gábora. V Nitre sa jej narodili dvaja synovia a tretieho našla na javisku. S Františkom Kovárom sa na nitrianskych doskách predstavili v Čapkovej hre Matka – ona v úlohy mamy, on ako jej syn. Tento vzťah im pretrval dodnes.
Divadelný sen jej splnil
Karol Spišák
Pri spomienkach na Nitru nevynecháva Milka Došeková meno režiséra, ktorý jej splnil divadelný sen. Karol Spišák jej ponúkol rolu Lizy Doolitlovej do populárneho predstavenia Pygmalion. „Tú postavu som chcela vždy hrať a Karči mi ten sen splnil,“ spomína si Milka Došeková.
Na prvé stretnutie s vtedajším režisérom DAB-u si jubilujúca speváčka presne pamätá. „Bola som už ostrieľaná herečka s niekoľkými predstaveniami na konte. Sedela som na lavičke pred divadlom, keď sa sám prihovoril. Povedal jeden vtip, na ktorý si už presne nepamätám, jeho hlavnými protagonistami však boli veľmi známi herci,“ prezrádza s úsmevom interpretka šansónov. „S Karolom bolo vždy príjemné pracovať alebo sa rozprávať, lebo sa vždy rád smial.“
Od petrolejových lámp
k šansónom
Počas materskej dovolenky v roku 1966 začala v pôvodných priestoroch DAB (dnes Staré divadlo, pozn. redakcie) s tradíciou neformálnych stretnutí Večery pri petrolejových lampách, na ktorých sa recitovali básne a hrávali šansóny. A práve k nim smerovala aj cesta nitrianskej herečky. „Zistila som, že presne to je vec, ktorej sa chcem venovať celý život,“ obhajuje svoj odchod z divadelných dosiek.
Prvý recitál Hľadal si kvetinu... pripravila z básní Milana Kunderu počas neplateného voľna. Už po premiére v bratislavskom V-Klube program zakázali. Herečka neplatené voľno ukončila a vrátila sa naspäť do domovského divadla. „Nitra sa stala mojím druhým rodiskom. Našla som skvelých kolegov a veľmi dobrých priateľov. Vždy sa za nimi rada vraciam,“ hovorí bývalá členka nitrianskeho umeleckého súboru, ktorá sa k recitálom a šansónom znovu vrátila. Nebola však jediná, ktorá sa tomuto štýlu venovala. Meno Hany Hegerovej bolo známejšie a bývalá nitrianska herečka sa na svoju „šansónovú“ sestru nielenže podobala, ale mala aj podobný hlas. „Darmo som sa snažila všetkých presvedčiť o tom, že ona si robí svoju prácu a ja tú svoju. Všetci ma s ňou porovnávali, aj keď sme pesničky mali úplne iné.“
Milka Došeková spolupracovala s mnohými významnými hudobníkmi i textármi. Od začiatku do konca recitálov však po jej boku stál nitriansky hudobník Egon Gnoth, ktorý jej napísal aj niekoľko pesničiek. „Na šansónoch som ani nezbohatla, ani neomladla. Môj sen stál veľa odriekania a úsilia, ale svoje rozhodnutie spred štyridsiatich rokov som nikdy neoľutovala.“