trvala vyše štyri hodiny.
Zranila sa pri hre
Školáčka zo Šurian utrpela úraz pri hre. „Vešala som sa na bránu. Prsteň sa mi zachytil na špic v jej hornej časti. Keď som padala dolu, stiahol mi z prostredníka na pravej ruke kožu. Udrela som si aj hlavu, ani neviem, ako som sa postavila a dostala sa domov. Nohy sa mi doslova prepletali,“ spomína si Darinka Sviteková.
Stiahnutú kožu mala nahrnutú pri poslednom článku prsta, ktorý, našťastie, neoskalpovalo. „Odtrhli sa aj cievy, takže prst nemal výživu. Keď k nám pacientku priviezli, bol už avitálny, studený, neprúdila do neho krv,“ opisuje nám devastačné poranenie lekárka Nikoleta Torišková z plastickej chirurgie, ktorá dievča spolu s anesteziologickým tímom operovala.
„Podľa literatúry sa takýto zákrok podarí len ojedinele. Doporučuje sa skôr amputácia prsta alebo jeho zašitie na dva až tri týždne do kože na bruchu, aby mal výživu. Po odpojení by však už nemal tvar normálneho prsta, bol by to taký „valec“. My sme sa rozhodli pre operáciu – aj vzhľadom na to, že ide o mladé dievča,“ konštatuje lekárka.
Operovali ju až po piatich hodinách
Zákrok sťažovalo niekoľko skutočností - medzi nimi aj tá, že sa Darinka dostala na operačný stôl v nitrianskej nemocnici až po vyše piatich hodinách od úrazu. Po celý ten čas nemala prst v ľade, ktorý mohol spomaliť proces odu-
mierania!
„Najskôr sme s maminou išli autom na pohotovosť do polikliniky v Šuranoch, no tam s tým nevedeli nič urobiť. Potom sme boli v nemocnici v Nových Zámkoch. Tam mi kožu na prst prichytili na troch miestach, aby držala. Na sanitku do Nitry sme čakali vyše hodinu,“ vysvetľuje Darinka svoju dlhú cestu na operačnú sálu. „Veľmi som sa bála, že mi prst odrežú. Keď som sa prebrala z narkózy, nevedela som, či ho ešte mám alebo nie,“ hovorí odvážna školáčka. Tvrdí, že po úraze si bolesť ani neuvedomovala, prst jej vraj akoby stŕpol: „Bolelo ma to až ráno, po operácii.“
Štvorhodinový zákrok komplikoval najmä fakt, že cievy u dvanásťročnej pacientky boli veľmi tenučké. Miniihla s materiálom, tenším ako ľudský vlas, sa do nich ledva dostala. „Na druhý deň bol prst bledý, takže sme dieťa aj rodinu pripravovali na najhoršie – buď zašijeme prst do kože na bruchu, alebo ho amputujeme. Následnou starostlivosťou sa ho však podarilo zachrániť,“ hovorí N. Torišková.
Po odstránení sadrovej dlahy musí ešte pacientka absolvovať rehabilitáciu. Podľa lekárky to však už teraz vyzerá tak, že minimálne nejaká hybnosť prsta zostane zachovaná.
