stva z Okresného riaditeľstva Hasičského a záchranného zboru v Galante so sídlom v Seredi. Je jedným z tých, ktorí sa počas svojej dlhoročnej služby v hasičskom zbore významným spôsobom pričinili o dosahovanie mimoriadnych služobných výsledkov.„Keby som sa mal znovu rozhodovať, zas by som sa hlásil k hasičom,“ prezradil nám Ján Tisoň zo Serede. Hasičom je už tridsaťpäť rokov. Prijali ho 8. marca 1972. Bol to vraj pre neho sviatok aj preto, že vtedy sa všade pomerne veľkolepo oslavovalo MDŽ. Takže mal dvojnásobný dôvod na oslavu. Dovtedy dva roky pracoval ako lesník. Za hasiča sa prihlásil na základe inzerátu v novinách. Nastúpil do Galanty. „Dva roky som bol radovým hasičom, potom som služobne postúpil a odvtedy som stále veliteľom družstva. Spočiatku sme družstvo tvorili traja, neskôr sme boli jeden veliteľ plus osem hasičov, teraz sme v službe jeden plus traja príslušníci.“ Ján Tisoň si spomína aj na svoje prvé vyznamenanie za odvahu. „Istý muž sa snažil dostať z bytu na ôsmom poschodí po hromozvode. Zišiel však len na šieste poschodie a tam sa zrazu od strachu „zasekol“. Musel som za ním vyliezť s kolegom Marianom Ščevíkom po výsuvnom rebríku, aby sme ho dostali dole, bolo to dosť riskantné,“ spomína Ján Tisoň. Od vtedajšieho prednostu Okresného výboru v Galante Františka Gavlídera sme dostali vázičku Bohemia za odvahu. Najväčším požiarom, ktorý zdolával počas svojej služby bolo hasenie veľkoobjemovej sýpky na obilie v Horných Salibách. V ostatných rokoch sa však rapídne zmenil počet zásahov pri požiaroch v neprospech zásahov pri dopravných nehodách. Je to vraj až v pomere dvadsať ku osemdesiatim.
Zvlášť nepríjemná bola nehoda spred vyše dvoch mesiacov, keď na diaľnici v blízkosti Serede vrazil autobus plný ľudí do stojaceho kamióna. Kedysi sme mávali okolo osemdesiat udalostí do roka, teraz ich v rámci Okresného Hasičského a záchranného zboru Galanta býva niečo cez štyristo. „Je to spôsobené najmä haváriami na cestách. Vyrážame k nim prakticky každý druhý deň,“ hovorí o nepriaznivej bilancii.
Ján Tisoň oslávi 8. augusta svoju šesťdesiatku. Dúfa, že odchod do dôchodku mu už neoddialia. Chcel by sa totiž naplno venovať aj svojej záľube, ktorou je záhradka pri dome. Ján je aj bezpríspevkovým darcom krvi a zároveň držiteľom Zlatej Jánskeho medaily za viac ako štyridsaťnásobné darovanie krvi. Práve hasiči totiž bývajú medzi prvými, ktorí vidia, aká veľká je spotreba tejto životodarnej tekutiny. Hasičmi a darcami krvi sú aj o tri roky mladší brat Pavel, ďalej švagor Marián Sloboda a napokon 28-ročný Pavlov syn Peter. Keď ich vidia spolu, vraj ich oslovujú ako „rodinný hasičský spolok“.