ykonávali do diery vyrezanej priamo do podlahy vozňa. So skromnou batožinou v prítmí vagóna, v ktorom sa sotva dalo dýchať, cestovali za smrťou a utrpením...Minulý týždeň stáli dva vagóny aj na železničnej stanici v Nitre. V rámci putovnej výstavy Múzea Slovenského národného povstania v Banskej Bystrici ich tu pristavili na päť dní. Informačné panely dávali všeobecný faktografický prehľad, priame výpovede ľudí, ktorí holokaust prežili, konkrétnu predstavu o jeho dôsledkoch.
Klára Müllerová pracovala pred odvlečením do tábora v „lágri“, kde robila strelivo do torpéd a plnila granáty. Bola ešte dieťa. „Látka, čo sme s ňou plnili, bola taká jedovatá, že vlasy, čo nám vtedy vyrástli, boli úplne pomarančovej farby, až pomarančovo žlté,“ uviedla vo svojej výpovedi.
Priska Lomová prežila holokaust vďaka tomu, že Nemcom tesne pred oslobodením tábora Mauthausen v roku 1945 došiel plyn. Jej dieťa malo len niekoľko dní a furunkulózu (hnisavý zápal, pozn red). Jeden z amerických letcov vtedy letel do New Yorku po penicilín, druhý vojak dieťa operoval, a tým mu zachránili život.
Margita Schwalbová prežila celý život vo väzenskej nemocnici, a tak bola svedkom mnohých utrpení. Videla ísť do plynovej komory ženu, ktorá mala len svrab, na ktorý nemala masť. Aj jej kamarátka umrela na zápal pľúc len preto, lebo nebol liek. „Po návrate väčšina z nás nenašla žiadnych príbuzných a ostala sama bez domova, prostriedkov a bez nejakej odbornej kvalifikácie,“ spomenula vo svojej výpovedi.
„O projekte sme začali uvažovať niekedy v polovici minulého roku. Najťažšie bolo nájsť dobové vagóny zodpovedajúce tým, ktoré boli počas druhej svetovej vojny používané na prevoz židovského obyvateľstva do koncentračných táborov,“ povedal riaditeľ Múzea SNP Stanislav Mičev. Vagóny boli pôvodne vyrobené v rokoch 1929 a 1930 a v 50-tych rokoch upravené pre prepravu robotníkov na práce na železnici. „Vtedy vyzerali ináč – mali okná a dvere. My sme ich podľa dobových fotografií a nákresov dali do stavu, ako vyzerali počas vojny,“ dodal Mičev. Vozne s výstavou o holokauste sú identické s tými, v ktorých prevážali Židov. Rovnako je to aj so vstupom do vozňov – vchádza sa do nich po nástupnej doske pre dobytok. „Vlaková súprava transportov pozostávala z tridsiatich vozňov, z ktorých päť bolo servisných. V prvých transportoch bolo 40 ľudí vo vozni, neskôr sa však tieto počty nedodržiavali a niekedy sa aj zdvojnásobili,“ povedal Mičev. Vo vagónoch neboli okná, ľudia sedeli na zemi, pili vodu z vedra a sociálne potreby vykonávali do otvoru v podlahe vagóna.
Transportné vlaky sa vypravovali z takzvaných sústreďovacích táborov, kde sa zhromažďovali ľudia tak, aby vlakovú súpravu úplne naplnili. Ľudí z Nitry a okolia sústredili najčastejšie do tábora v Seredi. „V roku 1942 bolo zo Slovenska deportovaných viac ako 58-tisíc židovských obyvateľov, vojnu z nich prežilo len mizivé percento. Dnes ich už nie je na Slovensku veľa, niektorí žijú v USA, Čechách, krajinách západnej Európy a dokonca aj v Nemecku, čo je pre mňa dosť prekvapivé,“ povedal Mičev. V druhej vlne deportácií, ktorá trvala od septembra 1944 do apríla 1945, bolo z tábora v Seredi vyvezených 14-tisíc Židov. Skončili v koncentračných táboroch v Ausschwitze – Birkenau a Terezíne. V tom istom období fašisti na území Slovenska umučili a zavraždili viac ako päťtisíc osôb, ktoré sa našli v 211 hromadných hroboch, a vypálili viac ako 90 osád a obcí. „História je na to, aby nám približovala veci, ktoré sa stali, aby sa tie zlé nestali znova. Ak ľudia na tieto drastické udalosti zabudnú, môžu sa kedykoľvek vrátiť späť,“ povedal Mičev.