19. júl 2007 o 9:26
V misiách videl paradoxy vojny
Tridsaťpäťročný Martin Nendza z Nitry je profesionálnym vojakom. Počas svojej kariéry sa zúčastnil troch zahraničných misií. Videl paradoxy krajín, ktoré poznačila vojna. Masové hroby, ale aj to, ako dve rodiny dohovárajú sobáš cez zábrany na hranici medz
i znepriatelenými krajinami. Niekedy sa cítil ako v americkom filme. „Taká je práca, pre ktorú som sa rozhodol,“ hovorí.
Veliaci poddôstojník 1. mechanizovanej brigády v Topoľčanoch Martin Nendza sa v deväťdesiatych rokoch zúčastnil mierových misií v bývalej Juhoslávii a na Golanských výšinách. „Vtedy sa do zahraničia chodilo na základe dobrovoľnosti. Prijal som túto ponuku kvôli kariére a finančným podmienkam. Videl som v tom šancu zúročiť svoje schopnosti v reálnom prostredí,“ hovorí o svojom rozhodnutí odísť v roku 1997 do misie vo východnej Slavónii. Bol príslušníkom jednotiek pod vlajkou OSN, ktoré sú tradične nasadzované v zónach s prímerím. Tu dohliadajú, aby opätovne nevypukol konflikt. „Náš ženijný prápor mal pomáhať domácemu obyvateľstvu. Očisťovali sme územie od mín, stavali sme mosty. Podieľali sme sa na obnove infraštruktúry, aby ľudia opäť mohli začať žiť ako predtým,“ vysvetľuje.
Prekvapila ho skutočnosť, že v niektorých častiach krajiny nebolo po vojne ani stopy. „No boli aj zóny zrovnané so zemou. Ak prešla dedinou, kde žili väčšinou Chorváti, chorvátska armáda, nespôsobila žiadne škody. Keď ňou prešli Srbi, ľahla popolom,“ spomína.
Domáci im nedôverovali
Miestne obyvateľstvo vnímalo medzinárodné jednotky rozpačito. „Spočiatku nám vôbec nedôverovali. Pozerali sa na nás ako na niekoho, kto sa mieša do cudzích záležitostí,“ spomína. Keď videl na ulici ozbrojených vojakov rozdávať deťom žuvačky, pripomenulo mu to scény z amerických filmov.
Napriek tomu, že väčšina obyvateľov sa postupne vracala k mierovému spôsobu života, vojna sa z času na čas predsa len ohlásila. V jeden sparný letný deň zacítili s kolegami zápach. Najskôr si mysleli, že niekde v blízkosti leží uhynutý pes alebo iné domáce zviera. „Človeku to však nedá...
V pivnici domu sme nakoniec našli vystrieľanú rodinu. Ja som to zvládal celkom dobre, ale niekoľko kolegov sa s tým vyrovnávalo ťažko. Niektorí sa nedokázali pozerať, iní sa povracali,“ rozpráva s odstupom o udalosti, ktorá preverila jeho psychickú odolnosť.
Rátal so všetkým
O niekoľko mesiacov neskôr sa dostal do Kosova, kde práve vrcholila kríza medzi Srbmi a kosovskými Albáncami. „Náš ženijný prápor pod záštitou medzinárodných jednotiek NATO mal iba jedinú úlohu: pripraviť zázemie pre rotu, ktorá nastúpila po nás,“ upresňuje. Mierové jednotky sa nezúčastňovali priamych bojov, no do tábora pravidelne prichádzali hlásenia o streľbe na vojenské vozidlá. „Prirodzene, uvažoval som aj o možnosti, že to dostanem „do palice“ práve ja a môj život sa skončí. Na druhej strane som musel rátať so všetkým,“ hovorí profesionálny vojak.
Ďalekohľadom sledovali
pašerákov
Odlišný charakter mal jeho pobyt na Golanských výšinách v roku 2000, kde v horúčavách spolu s rakúskymi kolegami hliadkovali pozdĺž hranice medzi Sýriou a Izraelom. „Naša úloha v demilitarizovanej zóne bola skôr preventívna. Prísnejšie podmienky platili počas štátnych sviatkov, kedy sa očakávali možné nepokoje,“ spomína na pôsobenie v oblasti poznačenej náboženským a národnostným konfliktom. Často ďalekohľadom sledovali pašerákov, ktorí cez pohorie Golany prevážali do Sýrie zakázaný alkohol a pornočasopisy. „Nechávali sme ich tak. Neboli sme oprávnení zasiahnuť. Pašeráctvo mala na starosti vojenská polícia. Vedeli, že ich pozorujeme, zakývali na nás kalašnikovom a išli svojou cestou,“ spomína s nadhľadom. Na Golanských výšinách mal možnosť sledovať kultúru a spôsob života dvoch úplne odlišných etník, Židov a Arabov. „Na hranici bola vyhradená zóna, kde mohli obyvatelia z jednej strany hranice kontaktovať svojich príbuzných na opačnej strane. Oddeľovalo ich pritom niekoľko zábran. Videl som, ako takýmto spôsobom dve moslimské rodiny dohodli sobáš. Mali megafóny a kričali na seba,“ spomína.
Utrpel rodinný život
Mnohí ľudia si myslia, že misie sú predovšetkým spôsobom, ako zarobiť veľa peňazí. Martin Nendza na margo financií hovorí, že peniaze pre slovenských vojakov nie sú jedinou motiváciou. „Pre mňa to bola predovšetkým skúsenosť a posun v kariére. Naučil som sa komunikovať s vojakmi, ktorým som velil, aj s nadriadenými,“ vymenúva pozitíva účasti v misii, kde pôsobil ako veliteľ čaty.
Na druhej strane utrpel jeho rodinný život. Po pobyte v Slavónii sa rozišiel s priateľkou a jeho neskoršie manželstvo skončilo po krátkej dobe rozvodom. V súčasnosti má opäť partnerku a rozmýšľa nad založením rodiny. Verí, že tento vzťah už vydrží aj prípadné odlúčenie. Ako vojak totiž nikdy nevie, kedy bude odvelený na ďalšiu misiu.
Článok pokračuje pod video reklamou
Článok pokračuje pod video reklamou
