1. aug 2007 o 0:00
Žije s darovaným srdcom
Päťdesiatsedemročnému Mariánovi Fuskovi zo Zbehov v okrese Nitra bije v tele srdce dvadsaťdvaročného mladíka. Ako hovorí, transplantácia tohto orgánu mu zachránila život „v hodine dvanástej.“ Od kardiológa sa dozvedel, že ide o tretiu úspešnú operáciu toh
to druhu v Nitrianskom kraji.
Kardiostimulátor ho naštartoval
Zdravotné problémy zaznamenal už pred deviatimi rokmi. „Bolo to úplne nečakané. Predtým som bral všetko ako samozrejmosť. Prepínal som sa v práci aj mimo nej,“ spomína. Nitrianski lekári si dlho mysleli, že je to infarkt, a tak ho aj liečili. Nakoniec až v Ústave srdcovo-cievnych chorôb v Bratislave zistili, že ide o zápal srdcového svalu a Mariánov stav sa z roka na rok zhoršuje. Po čase mu museli voperovať kardiostimulátor, ktorý mu niekoľkokrát zachránil život.
„Osemnásťkrát mi srdce vypovedalo službu a on ma znovu naštartoval. Bol to pocit, ako keď vám niekto udrie kladivom do hrude,“ vracia sa k nepríjemným momentom. „Nemohol som sa pohybovať v blízkosti elektrických zariadení. Raz som dokonca dostal výboj, keď som prechádzal popri reproduktore.“
Skolaboval priamo v ambulancii
Skutočne kritickým však bol až rok 2006. Marián pravidelne cestoval do Bratislavy, aby v srdcovo-
cievnom ústave podstúpil pozorovania a záťažové testy. „Pri jednom z nich sa ukázalo, ako zle som na tom naozaj. Pri bicyklovaní na rotopede som skolaboval priamo v ambulancii. Ale bola to moja vina, chcel som všetkým doktorom ukázať, čo vo mne je. A aj som ukázal,“ krúti nad svojím vtedajším počínaním hlavou.
Napriek všetkým preventívnym opatreniam ako diéta, stránenie sa stresu a záťažových situácií, jeho organizmus postupne strácal na sile. „Ak som chcel žiť, musel som dodržiavať isté obmedzenia. Predstavte si, že v letných horúčavách môžete vypiť iba 1,2 litra vody. A napriek tomu sa moje telo neúmerne zavodňovalo, čo spôsobilo ďalšie zdravotné komplikácie,“ opisuje postup choroby. Vtedy už jeho srdce vypovedávalo službu.
Máme pre vás srdiečko
Vo februári 2006 bol zaradený do transplantačného programu ako čakateľ. Každý deň si do brucha pichal látku na zriedenie krvi. Tento liek zabraňoval zrazeninám, no zároveň zachovával určitý stupeň zrážanlivosti, aby bol pacient kedykoľvek schopný operácie.
„Ku koncu som ho už ani nemal kam pichať, telo som mal samú dieru,“ ukazuje na ruky a nohy, akoby sa všetko odohralo iba včera. No zrazu, chvíľu pred Vianocami, prišla doba, keď nič nepomáhalo a Marián sa cítil stále horšie. Vtedy začal svoj boj vzdávať a zmieroval sa s myšlienkou, že umrie. „Moja manželka Gabriela však nazbierala dostatok energie a vybavila mi opäť pobyt v Bratislave,“ hovorí s vďačnosťou v hlase. „Asi som zomieral, nespoznával som vlastnú sestru, ktorá ma prišla navštíviť. Bol som úplne zmätený. Vraj som chcel ísť odhadzovať sneh, a pritom nebol napadaný.“
Keď ho hospitalizovali, vôbec netušil, že sa domov vráti s novým srdcom. Ležal na internom oddelení a čakal na smrť. Namiesto nej však prišla sestrička a s úsmevom na perách mu oznámila, že preňho majú srdiečko. „V mojom stave som bol už k okoliu ľahostajný. No v tej chvíli som tomu nemohol uveriť.“ Izbový lekár mu to ale o chvíľu zopakoval. „Pán Fuska, máme pre vás zdravé a čisté srdce,“ pripomína si minúty, keď sa mu začalo „blýskať na lepšie časy“.Hneď potom ho presunuli na transplantačné oddelenie.
Srdce od 22-ročného mladíka
Meno darcu a okolnosti jeho smrti sa nedozvedel. Tieto informácie sa neuvádzajú z etických dôvodov. „Viem iba, že je od dvadsaťdvaročného chalana. Pravdupovediac, vôbec nechcem poznať podrobnosti,“ podotkol.
Ako hovorí, potom to už šlo veľmi rýchlo, operácia, prebudenie, príbuzní, radosť... - všetko ubiehalo ako film. Spomína si hlavne na to, že nemal strach a úplne sa podvolil všetkému, čo sa s ním dialo.
Z narkózy sa preberal ťažko. „Možno som personálu aj nadával, aj keď hovoria, že nie. Videl som dvojmo. Obviňoval som sestričku, že mi žiadne srdce nevoperovali, lebo im spadlo na zem a bolo špinavé. O pár minút som jej zase vyčítal, že mi ho voperovali na zlú stranu,“ spomína na prvé momenty s novým orgánom.
Po operácii mu niekoľkokrát vzali vzorku zo srdcového svalu. „Hoci som ho dostal, keď som mal smrť na jazyku, všetko sedelo. Boh bol na mojej strane,“ pokračuje v rozprávaní.
Rezeň po troch rokoch
Mariánova manželka sa o jeho operácii dozvedela telefonicky od lekárov až na druhý deň. „Bola to šťastná náhoda, možno Boh vypočul moje modlitby. V tú chvíľu mi však zo srdca spadol obrovský kameň, ktorý ma ťažil niekoľko rokov,“ hovorí dojatá Gabriela.
Po transplantácii sa Marián rýchlo zotavoval. Lekári mu predpísali primeranú záťaž. On však pri rehabilitácii podvádzal. Keď mu sestra prikázala nafúkať balón desaťkrát za deň, on ho nafúkol päťdesiatkrát. Tajne cvičil s naplnenými fľašami z minerálky. Keď sa nikto nepozeral, chodil po schodoch. „Jednoducho som sa cítil konečne zdravý a vychutnával som si to,“ vysvetľuje.
Desať dní po operácii mu sestra ponúkla vyprážaný bravčový rezeň. „Úplne sa mi rozžiarili oči. Veď rezeň som jedol prvýkrát po troch rokoch,“ usmieva sa.
Dvadsaťdva dní po operácii bol už doma. Už vtedy prešiel dva kilometre pešo. V súčasnosti jazdí na bicykli a problém mu nerobí ani desaťkilometrová trasa. Jeho fyzická kondícia sa tak zlepšila, že tento rok obral višňu v záhrade. „Je to, ako keby som sa vrátil v čase. Cítim sa ako dvadsiatnik,“ charakterizuje svoje emócie.
Berie síce lieky na zníženie imunity, aby zvyšok jeho tela nebojoval s novým orgánom, no netrápia ho žiadne bolesti. „Akurát sa nesmiem pohybovať v priestoroch, kde je veľa ľudí, pretože hneď chytím nejakú infekciu,“ hovorí.
Charakterové zmeny si na sebe nevšimol. „Ale v poslednej dobe ma nič nerozhádže, stal sa zo mňa väčší flegmatik. No viac si vychutnávam niektoré veci,“ prezrádza.
Veľmi chcel žiť
Keď vstúpil do transplantačného programu, musel okrem iného podstúpiť aj psychologické a psychiatrické vyšetrenie. Pýtali sa ho, či chce celú tú procedúru absolvovať a snažili sa ho na ňu pripraviť. „Mal som len jeden cieľ. Chcel som žiť a urobil som všetko preto, aby som žil pre moje deti a mojich vnukov. V nich sa totiž vidím. “ zdôrazňuje dôvody, ktoré ho donútili bojovať.
Manželka Gabriela spomína na náročné obdobie trochu inak. „Bolo to ťažké hneď od začiatku. Odkedy pred deviatimi rokmi ochorel, stále sa to len zhoršovalo. Narušilo to moju aj jeho psychiku. Namiesto toho, aby nás to spájalo, boli sme podráždení a nervózni. Navštevovala som aj psychológa. Nakoniec to však skončilo dobre,“ usmieva sa a zviera manželovu ruku.
Marián, ktorý už 44 rokov pravidelne číta Nitrianske noviny, nás požiadal, aby sme poďakovali všetkým, ktorí mu držali palce, a najmä lekárom interného a transplantačného oddelenia Ústavu srdcovo-cievnych chorôb v Bratislave za obetavú starostlivosť a novú nádej do života.
Článok pokračuje pod video reklamou
Článok pokračuje pod video reklamou
