„Po zdravotnej stránke to už nie je práve najlepšie, trápia nás už najmä problémy s kĺbmi,“ vysvetľuje Alžbeta. „Syn a dcéra proti nášmu sťahovaniu namietali. Chceli sa o nás postarať sami, ale sú pracovne vyťažení. Do dôchodku odchádzajú až o desať rokov. Myslíme si, že sme sa rozhodli správne, tu sme dobre zabezpečení. Okrem toho máme na izbe zvonček, a keď potrebujeme pomoc, sestrička hneď pribehne.“ Nie sú ukrátení ani o stretnutia s rodinou, deti ich navštevujú každý deň. Vnúčatám vraj chýbajú jedine babkine parené buchty a ryžový nákyp. Manželia tvrdia, že nikdy v živote sa nepohádali. Podľa ich slov možno problémy v manželstve vyriešiť spoločnou diskusiou, toleranciou a porozumením. Ich prvé zoznámenie však paradoxne nevyznelo ako o porozumení a nebolo ani o romantike.
Okamžite vydajte materiál!
Pracovali na jednom mieste, ale vôbec sa nepoznali. On bol vedúci výroby a ona skladová účtovníčka. Jedného dňa na oddelení výroby nastal rozruch, pretože v závode ohlásila návštevu delegácia. Pri pohľade na biele stroje, na ktorých sa usadili škvrny od oleja, sa Oto zachmúril. Pekná vizitka vedúceho to veru nebude, pomyslel si, musí sa to dať okamžite do poriadku. Zavolal si teda niekoľkých chlapcov. „Bežte do skladu! Nech vám vydajú materiál na čistenie!“
V sklade sa svojou obvyklou činnosťou zamestnávala mladá účtovníčka Alžbeta. Tešila sa na voľnú nedeľu. Veď len kvôli tomu zostala v závode v sobotu dopoludnia. Keďže sa blížil koniec mesiaca, povedala si, že odpracuje nadčas, aby mohla všetko kompletne odovzdať v pondelok. Zrazu ju však z myšlienok vytrhlo klopanie na dvere. Vraj vo výrobe potrebujú materiál na čistenie. Skladník však dávno odišiel. Bolo po desiatej a vtedy sa materiál už nevydával. Poslala ich preto naspäť.
„O pár minút však počujem buchot. Vo dverách sa objavil muž. Celý červený od zlosti. Poriadne na mňa nakričal. Vraj, okamžite vydajte materiál! Darmo som mu so slzami v očiach vysvetľovala, že na to má kompetenciu jedine skladník. Neustúpil,“ spomína, so smiechom, Alžbeta.
Pomsta
Vtedy si vraj zaumienila, že za nevyberané správanie sa vedúcemu výroby pomstí. „Veď počkaj, ty horenos, ja ti ukážem, hovorila som si,“ spomína Alžbeta. Spočiatku mu bez milosti dávala pocítiť svoje pohŕdanie. Oto si však sám nedokázal odpustiť, že nakričal na uplakanú účtovníčka a rozhodol sa celú vec odčiniť. Zakaždým ju úctivo pozdravil, v jedálni jej nachystal jedlo na stôl. Zakrátko na udalosť obaja zabudli. Ba dokonca si po spoločných rozhovoroch padli do oka. Na rande chodili iba cez víkendy, týždeň bol vyhradený práci v závode a v domácnosti.
„Po polroku sme išli na obed. Nastokol som jej na ruku prsteň. Padol jej ako uliaty. Tak som jej povedal, že si ho môže nechať, ak by jej to neprekážalo,“ opisuje zasnúbenie Oto.
Cesta do obradnej miestnosti však nebola jednoduchá. „Týždeň pred svadbou dostal manžel zápal slepého čreva, sobáš sme preto museli odložiť. Keď ho doviezli domov, ja som pre zmenu dostala žltačku a termín sa znova posunul. Do tretice sa to konečne podarilo. „Po obrade som mu povedala: Tak, máš tu moju pomstu. Za trest ma budeš mať celý život na krku. A vidíte, už mu na tom krku visím vyše päťdesiat rokov,“ dodáva Alžbeta.
Kliešťové problémy
„Začal som pracovať v cukrovare a odtiaľ som napokon odišiel do dôchodku. Robil som tam riaditeľa dvadsať rokov.“ Otovi musela Alžbeta okrem množstva povinností tolerovať aj veľa záľub. Bol aktívnym športovcom, obľuboval najmä futbal a pingpong. Ako vášnivý poľovník chodil často do lesa. „Jedného dňa išli so synom robiť krmelec pre zvieratá. Chlapec mal vtedy tri či štyri roky. Prišli domov a malý mi hovorí, predstav si, maminka, na hlavu mi spadli kliešte. Bola som zhrozená. Vedela som, že manžel chodí do lesa s množstvom náradia. Hneď som muža vyhrešila, že nedáva lepší pozor. Nakoniec však na moje prekvapenie vyšlo najavo, že nešlo o kombinačky, ale o kliešťa,“ uzatvára spomienky na roky manželstva Alžbeta.
Autor: - as -