Písmo:A^-|A⁺00

Harfista Jakub si svoj hudobný nástroj, ktorý váži zhruba päťdesiat kilogramov, naloží na vozík a vlakom sa prepraví všade, kam chce. „Momentálne som na prázdninách u babky v Trnave. Do Nitry je to blízko, tak som si prišiel zahrať aj sem,“ hovorí maturant žilinského konzervatória. Hrať na ulici sa rozhodol začiatkom leta, po maturite. „Musím cvičiť aj počas prázdnin. Na konzervatóriu ma čakajú ešte dva roky štúdia, potom chcem pokračovať na Vysokej škole múzických umení v Bratislave alebo Prahe,“ prezrádza plány Jakub. Je typom hudobníka, ktorý má rád obecenstvo. Hrať medzi štyrmi stenami ho jednoducho nebaví. „Bolo by to síce lepšie pre nástroj, ale aký má význam hrať sám pre seba?“ Vo svete sú pouliční umelci samozrejmosťou. U nás to tak nie je. Jakub sa však aj napriek niektorým negatívnym reakciám nevzdáva. „Keď si vybavujem povolenia na mestských úradoch, pýtajú sa ma, či chcem žobrať. Mnohí nechápu, prečo chcem hrať na ulici. Napríklad v Trnave robím takto kultúru sám.“ Jakub si pri hre na harfe užíva pekné letné počasie. Nie je to však jediný dôvod, pre ktorý sa rozhodol takto nezvyčajne stráviť letné prázdniny. „Harfa je pre ľudí atrakciou, dá sa dobre zarobiť. Prvý deň v novom meste je vždy najlepší, vtedy zarobím najviac.“ Keď je dobrý deň, drobných a dvadsaťkorunáčok vraj napočíta naozaj dosť. „Sporím na novú harfu. Cena sa pohybuje okolo pol milióna. Ešte to potrvá, kým si ju budem môcť dovoliť.“ Tú starú chceli od neho trnavskí Rómovia kúpiť za dve tisícky. „Hodila by sa vraj do zberu,“ smeje sa harfista. Jakub má za sebou niekoľko koncertov a vystúpení. Na celoslovenskej harfovej súťaži vyhral dokonca 1. miesto. Keď má však povedať, či je lepšia atmosféra na ulici alebo na pódiu, neváha ani sekundu. „Určite na ulici. Niekedy ľudia vytvoria polkruh a je tu taká koncertná atmosféra. Inokedy mám zas pokoj, vytiahnem si noty a cvičím.“ Reakcie okoloidúcich sú vraj zväčša pozitívne. Na hluk sa určite nemôže nikto sťažovať. V Jakubovom repertoári prevažujú klasickí majstri ako Smetana, Händel či Debussy. „Jedna pani ma však upozornila, že ju vyrušujem a nedá sa to počúvať.“ Na otázku, ako reagovala na Jakubovo rozhodnutie hrávať na ulici mama, odpovedal prosto: „Nadšená nebola. Predsa len, berie sa to tu ináč - ako žobranie alebo hanba, hlavne vo vlastnom meste. Keď však videla, že ľuďom sa to páči a ešte si aj zarobím, neprekáža jej to.“ Ako nám Jakub prezradil, celá nadšená mu teraz chodí meniť „drobáky“ do banky.

Článok pokračuje pod video reklamou