16. aug 2007 o 0:00
Adriana Kmotríková sa vrátila z africkej Ugandy smutná
Moderátorka Adriana Kmotríková bude zvyšok prázdnin relaxovať na chalupe v dedine pri Gabčíkove. „Chodí tam autobus raz či dva krát denne, je to naozaj typická dedina. Chodievame tam na prechádzky, zahrať si tenis na kurt či zaplávať v bazéne. Rada si tam
doprajem slniečko a trochu športu. Ešte keď som pracovala v STV ako hlásateľka, mala som na to viac času, lebo službu som mala raz za 5 dní. Od kedy som tri roky v JOJ-ke, je to iné. V Bratislave síce máme dom so záhradou, ale tam sa nedokážem dokonale zrelaxovať. Vždy mám nejaké povinnosti,“ povedala bývalá hlásateľka.
„Nemôžem vybrať bežnú dovolenku - keď chcem mať voľno, musíme sa prestriedať v Novinách JOJ-ky s kolegyňou. V rámci svojho voľna som bola napríklad nedávno v Ugande.“ V tejto africkej krajine strávila pár dní ako špeciálna reprezentantka pre pomoc v Ugande slovenskej sekcie organizácie UNICEF. „Pár ľudí sa ma po návrate pýtalo, prečo radšej nepomáhame slovenským chudobným deťom. Lenže UNICEF sa zameriava na pomoc rozvojovým krajinám, majú vypracovaný program, ktorému sa slovenská sekcia prispôsobuje. Mňa oslovili v apríli, či by som prijala spoluprácu pri kampani k Týždňu modrého gombíka a pomohla trochu s medializáciu práce slovenského UNICEF-u.“
V máji sa vďaka projektu Týždeň modrého gombíka vyzbierali približne štyri milióny korún. V Ugande boli slovenskí vyslanci UNICEF-u zistiť, na ktoré projekty by bolo najlepšie peniaze využiť. „Problémom číslo jeden je tam malária, takže sa nakúpilo asi tisíc sietí proti komárom. Je to základná potreba, ktorú si však mnohé rodiny v Ugande nemôžu dovoliť. Je to tam veľmi smutné. Bolo strašné vidieť, že sú deti odkázené len sami na seba. Musia si pre pitnú vodu chodiť do studne vzdialenej niekoľko kilometrov, zjesť môžu len to, čo si sami vypestujú... Sami si musia postaviť prístrešok pre kozy, aby v období dažďov nemokli... Každý deň sme pozorovali tamojší život a pripadalo nám neuveriteľné, čo sme videli.“
Dennodenne absolvovali návštevy v chudobných rodinách, stretnutia s tamojšími starostami, riaditeľmi škôl a podobne. „Doležité totiž je, aby sa tamojšie deti učili, len to im pomôže odraziť sa od absolútneho dna. Stačí, aby sa dievča vyškolilo za krajčírku a chlapec hoc za rezbára, a to mu pomôže. Dokáže tak čosi zarobiť. Inak tam nemajú v rukách ani korunu, žijú len z toho, čo si vypestujú a aj to je žalostne málo... Takže časť peňazí pôjde určite na nákup školských uniforiem. V Ugande sa to berie veľmi prísne a bez uniforiem by deti do školy chodiť nemohli. Úžasné je vidieť, že aj keď sa musia starať sami o to, aby mali čo jesť, dokážu sa aj pripravovať do školy. Videli sme ich zošity plné ťažkých príkladov z matematiky, učiva z chémie a podobne. Učia sa v angličtine, no ich materinský jazyk je ungančina.“
Aj keď vidieť všetku tú chudobu bolo veľmi smutné, návšteva Ugandy ostane pre Adrianu Kmotríkovú nezabudnuteľným zážitkom. „Pri jednom domčeku sa pustil do sekania vysokej trávy osemročný chlapček. Vzal do ruky mačetu, lebo nám chcel ukázať hrob svojho otca, ktorý zomrel pred rokom na AIDS. Od vtedy sú deti samé a obávam sa, že aj ten hrob - len taký maličký kopček - urobili samé vlastnými rukami...,“ dodala so smútkom.
Autor: - kid, r -
Článok pokračuje pod video reklamou
Článok pokračuje pod video reklamou
