5. sep 2007 o 0:00
Rudo boj s osemtisícovkou prehral, zastavil ho ľad v krku
Pakistanskú osemtisícovku Nanga Parbat v Himalájách sa v lete pokúsil pokoriť Rudolf Bošiak z Jedľových Kostolian. Pri výstupe do druhého výškového tábora mu ale do hrdla vletel kus ľadu. Nasledoval opuch mandlí a zápal priedušiek. V takom stave sa musel
svojho pokusu vzdať a v základnom tábore počkať na kamarátov, ktorí v stúpaní pokračovali.
Prvý pokus tiež nevyšiel
„Bolo mi to ľúto, ale vždy je zdravie prednejšie. Hora tam bude vždy, ale zdravie nemusí vždy slúžiť,“ hovorí horolezec, ktorý už má za sebou aj pokus o výstup na 8047 metrov vysoký Broad Peak v lokalite Karakoram v severovýchodnom Pakistane. Len pre zaujímavosť – na Broad Peaku zahynie každý jedenásty odvážlivec, ktorý sa horu pokúsi zdolať. Dvanástu najvyššiu horu sveta sa vtedy Rudovi Bošiakovi tiež nepodarilo zdolať. Tentoraz nezachraňoval seba, ale Poliaka, ktorý si zlomil nohu. Sna o vrchole sa vzdávali len 247 metrov pred prekonaním osemtisícovky.
Lavína ich obišla, zasiahla stan
Expedíciu na Nanga Parbat tvorili piati Slováci, dvaja Poliaci a Španiel. Rudolf Bošiak, Dodo Kopold, Tono Suchý, Martin Gablík a Peter Hámor sa dali dokopy a cez Poliaka Piotreka Morawskeho poslali viac ako mesiac vopred svoj náklad do Pakistanu.
Zabezpečili si tiež styčného dôstojníka – Pakistanca, ktorého úlohou bolo dostať bezpečne celú výpravu až do základného tábora vo výške 4100 metrov nad morom. Odtiaľ bola už skupina zodpovedná sama za seba.
„Základný tábor pod Nanga Parbat vraj patrí medzi najkrajšie v Himalájách. Nestojí na ľadovci, ale na zelenej lúke. Je v ňom veľký stan s kuchármi pre všetky expedície, k dispozícii sú aj lekári,“ povedal Rudo.
Zo základného tábora výprava stúpa do prvého zo štyroch výškových táborov. Ten leží zhruba vo výške 4800 metrov nad morom. Prekonať zdanlivo krátku vzdialenosť sedemsto metrov si vyžaduje asi tri hodiny lezenia. Horolezci postavili v jednotke tábor, rozložili stany a vrátili sa oddýchnuť si do základného tábora. Mali šťastie: krátko na to sa prvým výškovým táborom prehnala lavína a poškodila im stany. Ak by tam v tom čase boli, masa snehu by ich mohla udusiť.
Bošiak: Skoro som sa pridusil
Bola asi hodina po polnoci, keď sa osmička horolezcov rozhodla vybudovať druhý výškový tábor. „Pri vynáške do dvojky, keď sa prechádza cez skalnú bariéru, som chytil malý ľad do úst. Takéto kúsky tam padali zo steny každú chvíľu, mohli aj odskočiť spod nohy iných lezcov. Hneď mi opuchla mandľa a skoro som sa pridusil, lebo v takej výške viem dýchať len ústami, nosom veľmi nie. Chalani mi pomohli zliezť naspäť do jednotky. Lekári mi dali tabletky a opuch ustúpil. Ale začal som cítiť pískanie na prieduškách a v takom stave by bolo hlúposťou riskovať a liezť na vrchol. Nemalo to zmysel, ohrozoval by som sám seba a možno by som aj chalanom zabránil, aby dosiahli vrchol,“ vraví vyrovnane Rudolf Bošiak.
Neľutuje Rudo svoje rozhodnutie? „Bolo mi ľúto, že nemôžem ísť s nimi, ale rozhodol som sa správne. V horách je takéto niečo bežné. Keď tam človek ochorie, nešpekuluje. Sú takí šialenci, čo špekulujú, ale potom to dobre nedopadne.“
Tri dni uväznení vo výške sedemtisíc metrov
Ostatní členovia pokračovali vo výstupe. V treťom tábore vo výške 6800 metrov ich zastihlo zlé počasie, napadol asi meter nového snehu, zasypal fixné laná. Nemohli ani stúpať, ale ani sa vrátiť nadol. Čo sa robí v takýchto situáciách? Ako horolezci „zabijú“ toľko času?
„Buď sa spí, alebo sa varí. V takej výške ani to varenie nie je práve najľahšie. Len pokiaľ sa pripraví za ešus vody, trvá to asi hodinu. Je tam riedky vzduch a plyn nemá takú výhrevnosť.“ Voda sa získava zo snehu a horolezci musia nútiť samých seba, aby niečo zjedli a vypili. Nosia si so sebou napríklad čokolády, ktoré sú výborným a rýchlym zdrojom cukru. Okrem toho poslúži napríklad slanina, vreckové polievky, sušená zemiaková kaša a čaje.
Aj oblečenie musí byť špeciálne: teplé a nepremokavé. Samozrejmosťou sú dva páry okuliarov: slnečné a lyžiarske proti vetru. Slnko je v horách také ostré, že jednému z horolezcov prepálilo digitálny fotoaparát.
Horolezci používajú tiež slnečné krémy s ochranným faktorom okolo päťdesiatky. To, že sa napriek tomu niektorí vrátia nadol s obhorenou tvárou, je tiež normálne.
Torta a pizza
Ostatným členom expedície sa nebezpečný vrch nakoniec podarilo zdolať. V základnom tábore im potom kuchári napiekli pizzu a pripravili tortu. Rudolf Bošiak oslavoval úspech kolegov spolu s nimi. Hoci on sa na vrchol nedostal, svojím prezieravým rozhodnutím možno napomohol tomu, že ostatní horolezci si svoj sen splnili.
Himalájsky vrch Nanga Parbat patrí
k najnebezpečnejším osemtisícovkám
Nanga Parbat je deviaty najvyšší vrch sveta, má 8125 metrov nad morom. Leží v Pakistane, v Kašmírskych Himalájach. Tvorí ho šesťvrcholový masív. Jeho juhovýchodná stena je najväčšou stenou na svete. Je vysoká 4700 metrov. Nanga Parbat patrí v Himalájach k najnebezpečnejším vrchom. Okrem technicky náročného terénu je známy aj veľmi nepriaznivým počasím. Okolité vrchy podľa Wikipédie prevyšuje o viac ako tisíc metrov, takže nie je nijako chránený pred vetrom ani monzúnovými zrážkami. Sú tu časté lavíny a silné búrky. Ako prví vystúpili na Nanga Parbat v roku 1895 britskí horolezci. Traja z nich zahynuli. V 1934 sa pokúsila o výstup nemecká výprava, počas niekoľkodňovej búrky prišli o život desiati. O tri roky neskôr zomrelo po páde lavíny šestnásť členov nemeckej výpravy.
Článok pokračuje pod video reklamou
Článok pokračuje pod video reklamou
