Stanislav Štepka: Najkvalitnejšie divadelné publikum na Slovensku je pravdepodobne v Nitre

Ochotnícky divadelný súbor Hlavina z Radošiny už celé leto nacvičuje novú hru Kúpeľná sezóna, ktorej dej sa odohráva v Piešťanoch v období 30. rokov. Divadlo spolupracuje s autorom inscenácie Stanislavom Štepkom, riaditeľom a umeleckým šéfom Radošinského

naivného divadla, ktorý vo svojej rodnej obci trávi leto. Porozprávali sme sa s ním, a to nielen o novinke, ktorú pripravuje pre RND. V poslednej hre ste sa ocitli v role Boha. Ten podľa Biblie siedmy deň po stvorení sveta venoval oddychu. Dopriali ste si ho takisto po skončení divadelnej sezóny? Oddychu som sa venoval, keď do Radošiny prišli naše vnúčatá. Nafúkli sme na dvore bazén a napustili doň vodu, aby sa deti počas horúcich dní mali kde osviežiť. Ja som sa však radšej schovával v tieni. Leňošili sme, krájali melóny, jedli hrušky a skoré jablká, ktoré nám rastú na dvore. A stále som dúfal, že prídu chladnejšie či daždivejšie dni, počas ktorých by sa dalo písať. Júl je totiž môj tvorivý mesiac. Dvadsiateho tretieho júla sa počasie konečne umúdrilo a ja som mal v priebehu troch dní, teda do dvadsiateho šiesteho, hotovú prvú verziu novej hry. Teraz ju práve konzultujem s režisérom aj dramaturgičkou a dotváram ďalšie detaily. Dnes som dokončil tretiu verziu. Hra nesie názov Veľké ilúzie a bude zachytávať udalosti legendárneho šesťdesiateho ôsmeho roku, ale v druhej časti sa prenesieme aj do smutnoznámych normalizačných rokov. Čo vás podnietilo k tomu, aby ste sa venovali práve tomuto obdobiu? Inšpirovala ma história nášho divadla. Hra rozpráva príbeh o súboroch malých javiskových foriem, ktoré boli v šesťdesiatych rokoch v Československu veľkým fenoménom. Keďže Radošinské naivné divadlo vzniklo v šesťdesiatom treťom, takisto sa k nim zaradilo. Po hviezdnych šesťdesiatych rokoch nastala doba temna. Zažili sme si svoje, čím však nechcem povedať, že hra je o bolestínstve alebo o žalobách, ktoré by sme voči niekomu vznášali. Je to taká naša radošinská naivná správa o ľuďoch z tohto obdobia, o ich pestrom živote, o tých, ktorých doba ohla a menila, ale tiež o tých, ktorých nezmenila. Samozrejme, keď bude mať inscenácia aj presah do súčasnosti, budem iba rád. Ako ste prežívali rok 1968? Bol to rok veľkých nádejí. A ešte väčších ilúzií. Mysleli sme si, že aj v tamtom spoločenskom poriadku, aký tu vtedy vládol, možno dospieť k zmene. Naivne sme dúfali, že sa tu dá urobiť niečo dôležité, ak nie i zásadné, a teda že aj v našej krajine bude dýchateľnejšie, životnejšie. Ukázalo sa, že to bola iba ilúzia. Možno aj preto moja nová hra ponesie názov Veľké ilúzie. Hovoríte, že prvú verziu hry ste stihli napísať do dvadsiateho šiesteho júla, teda do dňa vašich narodenín. Išlo o zámer, alebo to bola náhoda? Išlo skutočne iba o náhodu. S mojím písaním je to tak: nikdy nemám problém písať, skôr mi spôsobuje ťažkosti celé si to v sebe utriediť a poskladať tak, aby napokon bolo písanie ľahké. Niekedy to v sebe skladám aj rok, niekedy dva, ba inokedy aj desať rokov. Ukladá sa to do akejsi mojej komory až do chvíle, kedy to z nej vytiahnem, aby sa to uvarilo alebo upieklo. Aj téma šesťdesiateho ôsmeho vo mne žila dlho. Vedel som, že sa k nej raz dostanem. Jednoducho prišla na rad tak, ako na budúci rok príde téma, ktorú nosím v hlave teraz, a niekedy v zime alebo na jar z nej bude hra. Po vytvorení hry sa vám teda oslavovalo dobre… V podstate mimoriadne neoslavujem. So ženou, bratom a švagrinou si sadneme do záhrady. Sem-tam prídu aj ich velikánske psy, ktoré sú najšťastnejšie, že môžu ležať pri nás. Zopár ľudí mi zatelefonuje alebo mi pošlú pohľadnice či mejly. Koniec-koncov, počas júla býva leto horúce a každý je niekde odcestovaný. Takže moju tradičnú narodeninovú oslavu možno nazvať skôr stretnutím ľudí iba najbližšieho druhu. Vyštudovali ste novinárstvo a pôsobili ste ako redaktor Československého rozhlasu. Zostalo vo vás niečo zo žurnalistu? Šesť rokov som robil v Učiteľských novinách a osem a pol roka v rádiu. Myslím si, že vo mne stále pôsobí kúsok novinára. Možno aj preto každý rok píšem, redigujem a vydávam ročenku nášho divadla – RND REVUE, taký divadelný kalendár, ktorý zaznamenáva predchádzajúcu sezónu aj so všetkými zaujímavosťami. Ale predovšetkým sa venujem divadlu, kde je práce, chvalabohu, dosť. A neubúda. Napísali ste, že noviny v šesťdesiatych rokoch boli vlastne jedny, hoci mali viacero názvov. Ako vnímate súčasné noviny? Na začiatku deväťdesiatych rokov začala u nás tlač veľmi zostra; začali vychádzať nové a nové denníky. No vidíte, dnes máme už iba dva mienkotvorné denníky... Považujem to však za pravdivú správu o našej krajine. Hovorí o tom, že je tu toľko novín, koľko ich má byť - koľko sa ich kupuje. Možno to tak raz bude aj s divadlami – asi ich budeme mať toľko, koľko divadiel potrebujeme. Na Slovensku je v súčasnosti okolo päťdesiat divadelných scén. O existencii mnohých z nich ani netušíme. Väčšinu udržiava štát, stále je však dosť takých, ktoré spravujú župy či mestá. Ľudia si nakoniec vždy sami vyberú tie, ktoré chcú navštevovať. Ba možno niektoré scény získajú bohatého sponzora, ktorý bude ich činnosť financovať pre svoj dobrý pocit i pre dobrý pocit divadelníkov. Neviem, čo prinesie budúcnosť. Zatiaľ sa musíme dobre obracať, aby sme zvládli existenciu nášho divadla, pretože nám nepomáha skoro nikto. Viac-menej sme odkázaní sami na seba a dosť často iba na Pána Boha, ale aj ten nám párkrát odkáže - pomôžte si sami. Je to tvrdé, kruté, ale aj spravodlivé. Keď spomínate Boha, biblické motívy boli použité v troch vašich predchádzajúcich hrách. Vyznávate kresťanské hodnoty? Som človek, ktorý má svoje hodnoty, ale nechodí s nimi na trh, ani nemá potrebu niekde ich prezentovať. Ja sa ich snažím dodržiavať predovšetkým vo svojej rodine, v sebe samom a vo svojom divadle. Tí, ktorí chcú vedieť, aký je svetonázor Radošinského naivného divadla a autora jeho hier, nech si pozrú naše predstavenia. V nich je vyjadrené všetko, čo chcem na javisku povedať. Keď som nedávno spracovával témy, ktoré súvisia s bibliou či katechizmom, bolo to moje prerozprávanie týchto tém, môj názor a môj pohľad na ne. Zhodou okolností sa stotožňuje s postojom veriacich ľudí. Takisto patrím medzi nich, ale nevystatujem sa tým. V čom vidíte čaro ochotníckeho divadla oproti klasickým divadelným scénam? Ochotnícke divadlo má jeden obrovský dar a síce, že vychádza priamo zo života, teda že to nie je divadlo, ktoré prichádza do divadla zo školy. V tom je jeho sila. Ak ochotnícky herec rieši nejaký problém, rieši ho tak, ako by sa s ním vysporiadal v skutočnom živote. Pre mňa je veľmi zaujímavé, že to divadelné sa zrazu stáva vedľajším a do popredia sa dostáva to hlavnejšie - životné. Toto bol odjakživa princíp nášho divadla, ktorý pretrváva dodnes, a to je aj odpoveď na otázku, prečo toľko ľudí navštevuje naše predstavenia. Diváci majú pocit, že správa o živote sa u nás životu skutočne podobá. Aj radošinská Hlavina je veľmi šikovný talentovaný súbor, s ktorým je radosť spolupracovať. Medzi divadelníkmi v súbore je dosť takých, ktorí by sa uplatnili v hocakom divadle. Pripravujeme spolu už ôsmu hru a aj keby som v budúcnosti v tejto práci nepokračoval, nemám strach, pretože sa medzi nimi určite nájde človek, ktorý ma zastúpi. Martin Porubjak o vás povedal, že máte zmysel pre skvostný, živý detail. Podľa môjho názoru je detail kráľ divadla. Ľudia si veľakrát zapamätajú iba určité situácie, na ktoré divák zaberie, ak sú na scéne dobre vymyslené. Vtedy treba zatlieskať aj režisérovi. Všimol som si napríklad, že v našej inscenácii Generál ľudia výrazne zareagujú a vždy zatlieskajú, keď urobí Csongor Kassai na javisku Eiffelovu vežu zo svojho tela. Vydarené javiskové detaily sú ozdobou divadla. V akom kostýme ste sa cítili vyslovene zle? Priznám sa, keď sme hrali s Milanom Markovičom v Báthoryčke, bohvieako ma to nebavilo, hoci sa ľudia veľa nasmiali. Z duše totiž nenávidím, keď chlapi hrajú ženy. Ak to naozaj musí byť, privriem nad tým oči. Zahrali sme to, lebo v tom čase sme nemali vhodné herečky na obsadenie ženských postáv. V ostatných kostýmoch, možno aj preto, že som si ich často sám navrhoval, som sa však cítil dobre. Chystáte aj spoluprácu s Divadlom Andreja Bagara? V nitrianskom Starom divadle pôsobí náš režisér Ondro Spišák. S ním už roky úspešne spolupracujeme. Považujeme ho za domáceho režiséra nášho divadla. A zase v Divadle Andreja Bagara vystupujeme veľmi radi, pretože sa v ňom zakaždým stretneme so skvelým publikom. Najkvalitnejšie divadelné publikum na Slovensku je pravdepodobne v Nitre. Hovorím to na základe skúseností, ktoré som nazbieral vo všetkých divadlách a v kultúrnych domoch na Slovensku. Či dôjde aj k priamej spolupráci RND a DAB, to ukáže čas. Ak sa však v budúcnosti naskytne takáto príležitosť, isto sa k tomu odhodláme. Naposledy DAB uviedlo moju hru v osemdesiatom ôsmom roku. Šlo o hru O čo ide a režíroval ju Karol Spišák, ktorý už, bohužiaľ, medzi nami nie je.

Autor: ANNA SALVOVÁ