Článok pokračuje pod video reklamou
Prednášateľka vydala knihu o galantskom tlačiarovi Samuelovi Neufeldovi a prostredníctvom tlačiarenskej témy sa dostala aj ku Kolomannovi. Anna Jónásová dlhé roky pracovala ako bibliografka. Postupne začala popri svojej pracovnej činnosti zbierať materiály o knižnej kultúre. „Podľa mňa knihy nevyhynú. Celý život som zaľúbená do knihy a popularizujem ju rôznymi formami,“ hovorí zakladateľka občianskeho združenia Galanta Literárna.
Najnovšie má Anna Jónásová v pláne vytvoriť ďalšie, tentoraz trojdielne dielo. Jeho prvú časť by predstavoval slovník autorov, pochádzajúcich z pôvodného širšieho okresu Galanta alebo pôsobiacich na tomto území. Druhá časť bude vyhradená tlačiarňam a v tretej chce autorka mapovať dejiny kníhkupectiev a knižníc.
„Toto dielo mám rozpracované, ale v súčasnosti sa intenzívne zaoberám novou zaujímavou témou, v rámci ktorej sa venujem uhorským vzdelaným a tvoriacim ženám. Sú to nádherné postavy a ľudia by sa s nimi mali zoznámiť. Tvorba svetoznámych feministických autoriek, akými boli napríklad Simone de Beauvoir alebo Virginia Woolfová, je už dávno spracovaná a dostupná aj na Slovensku. My však paradoxne nepoznáme vzdelané ženy Uhorska. Boli nimi prevažne šľachtičné, ktoré ovládali tri aj štyri jazyky. Chcela by som ukázať, že doba temna nebola v oblasti vzdelanostnej emancipácie až taká pochmúrna,“ hovorí Anna Jónásová. K dispozícii má vraj šesť kíl materiálu.
Najviac by sa chcela venovať esterházyovským ženám alebo šľachtičným z rodu Révayovcov. Z Východoslovenského múzea získala stošesťdesiatstranový denník Júlie Révayovej, ktorá si vymieňala korešpondenciu s ľuďmi až z Hontu a Rimavskej Soboty. V jej denníku sa údajne nachádzajú zápisy v nemčine, maďarčine aj slovenčine. Medzi materiálmi sa ocitli aj slovenské listy Magdalény Esterházyovej alebo dopisy Alžbety Révayovej. „Môžeme ju považovať za slovenskú Penelopu, pretože dvadsať rokov čakala na svojho muža generála, ktorý sa dostal na istý čas aj do vyhnanstva,“ tvrdí Anna Jónásová.
Autorku tiež zaujal fenomén takzvaných begín, objavujúcich sa prvýkrát v 11. storočí vo Francúzsku a Holandsku. Išlo o ženy, väčšinou vdovy, ktoré síce neskladali mníšske sľuby, ich úlohou však bolo žiť v čistote, šíriť vieru, pomáhať chorým a opatrovať ich. Domy begín podľa poznatkov Anny Jónásovej vznikali pri mužských kláštoroch, aby ich cirkev dokázala udržať v ideologických rámcoch. „Begíny sa postupne rozšírili aj na územie Uhorska, existovali napríklad v Ostrihome, Bratislave, ale pravdepodobne aj v Skalici,“ dodáva Anna Jónásová. Netradičnú tému chce spracovať až do obdobia revolúcie v roku 1848.
