Ľudia z Hradnej

„Bývali sme vo veľmi peknom dva a pol izbovom byte s veľkými izbami, širokou halou, bezprostredne po oprave. V tom čase obnovili okná, podlahu i elektrické vedenia, stálo to jeden a pol milióna korún. My sme sa do tohto bytu nasťahovali v roku 1969. Po vyše dvadsiatich rokoch sme však náš domov museli opustiť,“ hovoria s trpkosťou v hlase Ján a Katarína Horváthoví.

Rómovia na Hradnú

„V tom období začali vysťahovávať Rómov z Jeruzalemskej, Gúgskej a z ulice pri Berku. Keď sa v našom dome uvoľnil byt, okamžite doň nasťahovali Rómov. Z mestského úradu nás vyzvali, aby sme sa z bytu vysťahovali, že nám dajú náhradné bývanie. Samozrejme, že sme odísť nechceli, ale zo dňa na deň tam bývalo viac ľudí, s ktorými sa pod jednou strechou žiť nedalo. Boli hluční a neprispôsobiví, robili špinu a neporiadok. Všetko postupne zničili a nikto s tým nič neurobil.“ Ján a Katarína s tromi deťmi boli jednou z posledných rodín, ktoré tento dom opustili. Keď usúdili, že dovtedy istý a bezpečný domov je minulosťou, prijali ponuku Mesta na sťahovanie do náhradného bytu. Vtedy tento problém nik neriešil, a tak ani obyvateľom domu na Hradnej nezostalo nič len ticho strpieť rozhodnutie orgánov Mesta a zvyknúť si. „V domoch na Kasárenskej aj na Hradnej ulici bývali kedysi samí lekári, učitelia, sudcovia a advokáti. Boli to najkrajšie domy v Nových Zámkoch."

Kto to dopustil?

 „Predtým, než sem nasťahovali Rómov z okolitých dedín, tu bývali dokonca aj novozámockí Rómovia. S nimi však nebol žiaden problém. Každý pracoval, platil riadne za nájom i energiu. Problém bol v tom, že na nich nik nedozrel. Mesto dopustilo, aby všetko zničili. Rozbili okná, podpálili podlahu, nanosili sem smeti z kontajnerov. Z pivnice urobili potkanie hniezdo,“ pokračuje Ján Horváth. „Na dvore bola krásna vŕba, vždy sme pod ňou so susedmi sedávali a rozprávali sa. Odkedy tam ale začali bývať Rómovia, už sa nedalo. Báli sme sa. Naše tri deti v tomto dome vyrastali, ale museli sme z neho odísť, už sa to nedalo vydržať,“ dodáva Katarína Horváthová. Paradoxom je, že okná súčasného bytu manželov Horváthových i dnes hľadia do protiľahlého rómskeho obydlia. Ján Horváth sa nám zdôveril, že niet dňa, aby na domov na Hradnej ulici nemyslel. Často sa mu vyjavia spomienky. Sem-tam ešte prejde okolo, je mu smutno hľadieť, čo urobili z toho pekného domu jeho poslední obyvatelia. Pani Katarína, naopak, už dávno okolo toho domu neprešla. Možno jej to nedovoľujú zdravotné problémy alebo možno spomienky.

DENISA CZIBULKA