V Tešedíkove si pripomenuli šesťdesiate výročie presídlenia

Podujatie sa 22. septembra uskutočnilo pri príležitosti 60. výročia repatriácie Slovákov. Práve v Tešedíkove žije iba osemnásť percent obyvateľov slovenskej národnosti. Z počtu 3692 obyvateľov sa až osemdesiatdva percent hlási k maďarskej národnosti.
Dodnes im nevysvetlili, prečo práve Tešedíkovo
„Práve do takéhoto prostredia sme prišli bývať pred šesťdesiatimi rokmi z Maďarska. Boli to ťažké chvíle. Domáci nás odtiaľto vyháňali a posielali nás naspäť. Tam sme hovorili po slovensky, ak sme sa chceli uplatniť, tu sme museli hovoriť po maďarsky. A ešte stále sa tu necítim ako doma,“ vyznala sa Anna Matejdesová, predsedníčka Miestnej organizácie Matice Slovenskej v Tešedíkove. Jej predkovia sa pred tristro rokmi kvôli práci a vidine lepšieho života presťahovali z Gemera do maďarského Čanád Albertu. Po príchode ich tam čakali holiny porastené trstinou. Ľudia sa však nezľakli, začali sa venovať pestovaniu tabaku, a tým si veľmi polepšili. Prišla však druhá svetová vojna, chlapov odviedli, mnohí skončili v zajatí a ženám sa veľmi pohoršilo. Ľudia sa nechali ovplyvniť agitácii národniarov a pod heslom „Mať volá" sa vrátili na Slovensko. Prečo niektorých po repatriácii presťahovali práve do Tešedíkova, to im nikto nevysvetlil. Anna Matejdesová v miestnej samospráve zatiaľ nenašla takú podporu, akú by si ich organizácia zaslúžila. Tá má takmer stodvadsať členov. Ešte pred piatimi rokmi ich mali vyše stoštyridsať.
„Starší odchádzajú a mladých získať pre našu prácu nie je práve najjednoduchšie,“ hovorí Anna Matejdesová. Že sa podujatie uskutočnilo v Tešedíkove, je práve jej zásluhou. Chce dosiahnuť, aby v obci bola umiestnená busta Samuela Tešedíka. Ten v minulosti pôsobil ako evanjelický kňaz a učiteľ Slovákov v Maďarsku.
Navštívil aj svoje rodisko
Medzi repatriantov patria aj dôchodcovia Ondrej Gačár (75-ročný) s manželkou Annou. Ona sa narodila v Nadlaku. Jej otec pracoval v miestnej továrni na konope. Aj oni sa vrátili na Slovensko. Pani Anna mala vtedy iba šesť rokov. Ondrej Gačár pochádza z Čanád Albertu. Pred dvomi rokmi sa tam bol pozrieť. Aby si zaspomínal, ako to tam vyzeralo. Uličky, domy, kostol, cintorín… Iba málo z toho si už pamätal. Keď odtiaľ odchádzali, mal totiž iba pätnásť rokov. Prostredníctvom svojich starých rodičov sa o živote v cudzine rozhovorila aj Ingrid, vnučka Jána a Zuzany Černaiovcov. Uviedla, že jej starí rodičia žili až pri rumunských hraniciach v Pitvarosi. Do Tešedíkova prišlo v roku 1947 bývať až stošesťdesiatsedem slovenských rodín. Nasťahovali ich najmä do opustených osídiel po vysťahovaných nyilasovcoch. V niektorých domoch sa spočiatku tlačili aj tri rodiny s deťmi. Podľa starostu Tešedíkova Gyulu Borsányiho tvoria obyvatelia obce napriek národnostnému zloženiu jeden celok. „Nesmie nás rozdeliť ani reč, ani národnosť, lebo všetci máme veľa spoločného.“ Národné slávnosti v Tešedíkove označil za malé pozastavenie sa vo víre uponáhľaných dní.
„Keď nie pre iné, tak už len z úcty k tým, ktorých činy sa po presťahovaní do Tešedíkova nezmazateľne zapísali do našej histórie,“ uviedol Gyula Borsányi.
ONDREJ SIVČÁK