Písmo:A^-|A⁺10

vrchole sedemtisícovky. V náročnom teréne okrem ľadovca museli členovia expedície čeliť ďalším nástrahám. Mŕtve telo v snehu Patrili medzi ne päťdesiatstupňové zmeny dennej a nočnej teploty, snehové búrky a celá škála rôznych príznakov výškovej choroby. Jednému z troch Nitranov – Tomášovi Rigocimu – sa napriek tomu podarilo na Pik Lenina vystúpiť. Okrem objektívnych príčin, prečo sa až hore vyliezť nedalo, mohli na horolezcov demotivujúco zapôsobiť aj niektoré ďalšie veci. Napríklad monotónne a deprimujúce kráľovstvo ľadovca všade okolo. Alebo mŕtvola ruského horolezca v snehu. Žiadneho lezca asi nepovzbudí pohľad na spadnutého kolegu. A k tomu ešte pocit, že aj oni zliezajú tú istú trasu, ktorá sa Rusovi stala osudnou... „Jeho telo sme videli medzi prvým a druhým výškovým táborom. Deň predtým padol z vrcholu. Nikto si ho niekoľko nasledujúcich dní nevšímal,“ povedala Katka Együdová. Povzbudzujúco nepôsobili ani obrovské trhliny na ľadovci, ktoré sa tvorili pri ostrom slnku. Ich preskakovaním expedícia často riskovala. Prečo? „V tej výške si človek rozmyslí každý úkon, ktorý spraví navyše, všetci sme šetrili silami, občas sme museli riskovať,“ hovorí Patrik Együd. Katka aj Patrik sú členmi Slovenského vysokohorského turistického spolku, ktorý expedíciu na Pamír organizoval spolu s Vysokohorským klubom Marmota z Bratislavy. Pripravovali sa tvrdými tréningmi, kondičku si zlepšovali napríklad tak, že vybiehali jedenásť poschodí paneláku. „V takých výškach, na aké sme sa chystali, je ale kondička potrebná, no človek sa už priamo na mieste o ňu starať nemôže, tam robia horolezcom starosti iné veci.“ Letelo sa z Budapešti do Kyjeva, odtiaľ do Moskvy a potom do Biškeku, hlavného mesta Kirgizska. Z pomerne európskej metropoly cestovali štrnásť hodín do druhého najväčšieho mesta krajiny, do Oshu. Prepravovala ich maršrutka, malý mikrobus s pokazeným chladičom. Závozník si z toho ale ťažkú hlavu nerobil, vodu na chladenie motora bral z potoka a za jazdy ju lial pod otvorenú kapotu. Pokazenou maršrutkou prekonávali strmé spády, jazdili asi pol metra od krajnice, za ktorou boli hlboké priepasti. V Oshi sa pomer Aziatov a Európanov úplne otočil, akoby pricestovali do inej krajiny. „Ráno po nás prišlo nákladné auto. Malo primontované sedačky z lietadla, ktoré absolútne nepružili, nadskakovali sme aj pol metra. Museli sme sa celú cestu poriadne držať, po takej ceste som mala poriadnu svalovicu,“ priznala Katka. Zozadu im navyše na hlavy padala batožina. Ťažké terénne vozidlo ich zlými poľnými cestami viezlo dvanásť hodín do základného tábora. Obyčajná lúka, na nej jurta slúžiaca ako jedáleň, zopár stanov a za lúkou latrína. Tam sa horolezci dva dni aklimatizovali. Tvrdohlavý somár Do prvého výškového tábora, ktorý je 4400 metrov nad morom, im s nákladom pomohli najatí nosiči. Naložili tovar na koníkov a somárikov. K zvieratám sa tamojší ľudia chovali hrozne, bili ich a týrali. „Až tam som pochopil, čo to znamená, keď sa povie „tvrdohlavý ako somár“. Jeden zo somárikov sa zaťal a nechcel sa ani pohnúť. Ja som ho ťahal, nosič tlačil. Potom sme ho obaja ťahali, obaja tlačili. To malé zvieratko bolo veľké asi ako taký väčší pes a dvaja chlapi ním ani nepohli. Museli sme počkať, kým sa sám nerozhodol ísť,“ opisuje komický prevoz nákladu Patrik. Za niekoľko dní sa všetci zišli v druhom výškovom tábore – vo výške 5350 metrov nad morom. Ten už celý stál na ľadovci. Voda sa dala zohnať len cez deň, keď hrialo slnko. Len čo zapadlo, voda zamrzla. A zbytočne míňať plyn alebo benzín na roztápanie snehu sa neoplácalo. Cez deň bolo v prípade priaznivého počasia horúco, slnko v takej výške hrialo tak, že keď sa horolezci nenatreli krémom s ochranným faktorom 50, okamžite boli do krvi spálení. Hlavy aj uši si kryli čiapkami podobnými tým, aké nosia na Sahare. „Slnko bolo horšie ako výstup. Ja som si vo výške nad 5000 metrov pripadal, akoby som sa točil v mikrovlnke,“ podotkol Tomáš Rigoci. V noci zase udreli mrazy, ručička teplomera skočila až pod mínus tridsať. Dokonca i borci, ktorí ešte pri niekoľkých stupňoch pod nulou chodia v krátkych rukávoch, si na seba naobliekali páperové bundy. Lavína pochovala ľudí Druhý výškový tábor bol položený o pár metrov vyššie, ako zvykol byť pred pár rokmi. Začiatkom deväťdesiatych rokov minulého storočia sa ním totižto prehnala lavína, ktorá zabila štyri desiatky ľudí. Prežil len jediný – istý horolezec zo Slovenska. Najlepšie sa liezlo ráno, keď bol sneh zamrznutý. „Kým bolo všetko zamrznuté, mali sme k svahu dôveru. Popoludní, keď sa všetko topilo, nič nenasvedčovalo tomu, že ľadovec vydrží naše skoky,“ povedal Patrik Együd. Topiace sa ľady vydávali nepríjemné praskajúce zvuky. Všade sa tvorili nové trhliny, preskakovať ich bolo často nemožné alebo priveľmi riskantné. Ako sa vlastne medzi jednotlivými výškovými tábormi lezie? Horolezci vravia, že aklimatizácia je individuálna. Určite to ale nie je tak, že sa začne zo základného kempu a postupne sa ide na vrchol. Často sa z dvojky horolezci vracajú do jednotky, z trojky do jednotky alebo do dvojky. Až keď nadíde tá správna chvíľa a človek je aklimatizovaný, útočí sa z posledného výškového tábora na vrchol. „Sú dve teórie. Takou zaužívanou je, že by sa denne malo stúpať len niekoľko stoviek metrov, aby to organizmus rozchodil. Existuje aj druhá: ísť, pokiaľ to pustí, pokiaľ nie sú problémy. Keď začnú zdravotné problémy, rýchlo zísť dole a zregenerovať sa. Ja a kolega Milan sme to skúsili týmto štýlom. Tiež sme robili pendlovanie medzi jednotlivými tábormi, len zrýchleným spôsobom,“ rozpráva Tomáš Rigoci. Katka a Patrik Együdovci na vrchol nevyšli. Dvesto metrov pod šesťtisíckou ich „otočilo" počasie. Zostúpili do druhého tábora, kde unavení zaspali. Uprostred noci sa obaja zobudili na prudké bolesti hlavy. Dôsledok toho, že pred zaspaním zabudli piť a telo bolo dehydrované. Ráno museli klesnúť pod päťtisíc metrov a bolesti akoby zázrakom zmizli. Dole a po toľkých peripetiách už motiváciu vyliezť stratili – navyše, kazilo sa aj počasie. Tomáša výšková choroba postihovala tak, že videl čiernobielo. Alebo otočil hlavu a scenéria pred ním sa mu zobrazila až neskôr, akoby spomalene. Zdravotné problémy mali aj iní členovia expedície: „Kamarát dostal vážnu výškovú chorobu, vyzeralo to, akoby mal opicu. Nevládal ani stáť na nohách, dvaja sa museli obetovať, podoprieť ho a zísť s ním dole. Ďalšej žene z výšok tak opuchla tvár, že jej jedno oko ani vidieť nebolo,“ vravia Együdovci. Stratená mačka Prvý pokus o útok na vrchol nevyšiel ani Tomášovi: „Kolega Milan Dubec stratil mačku, čo sa jednoducho nemôže stať. Zistil to až po hodine, a to je tiež neuveriteľné. Potom ju hodinu hľadal a na záver mu z toho pocitu, že možno prekazil útok, prišlo objektívne zle. Zaostali sme asi o tri hodiny, a to už bola veľká časová strata. Zhodnotili sme, že už nemá význam pokúšať sa o útok. Cestou naspäť by nás určite čakalo núdzové prespanie vo vakoch, do ktorých sa človek zasunie a buď noc prežije, alebo nie. Keďže fúkalo a snežilo, bolo to viac ako riskantné.“ Vytvorili si teda štvrtý výškový tábor, ktorý oficiálne ani neexistuje: „Vyberieš si skalu, za ktorou aspoň trošku menej fúka. Ak sa ti podarí za ňou postaviť stan, tak to je štvrtý výškový tábor,“ vraví Tomáš. Mimochodom, hovorí o výške okolo 6 500 metrov nad morom! „V malom stane to bola celkom sranda. Keď tam vojde jeden v páperovej vetrovke, objem stanu je hneď zaplnený,“ poznamenal Tomáš lakonicky. „Navyše fúkal tadžický vietor, v nárazoch aj 120 km/h. Stan sme postavili za skalu, podopreli ho najväčšími skalami, aké sme našli. Priniesť jednu bola zábava tak na pätnásť minút. V noci sa vietor otočil a ráno sme sa zobudili so snehom na tvári,“ vraví horolezec. Umelo si vytvoriť štvrtý výškový tábor bolo dosť nebezpečné. Získa sa čas tým, že sa nemusí odznovu stúpať z tretieho. Ale rovnako sa takýto krok môže aj vypomstiť. „V tých 6500 metroch sa človek môže zobudiť oveľa unavenejší, ako keď si líhal, poprípade sa nemusí zobudiť vôbec. Alebo sa zobudí s takými príznakmi výškovej choroby, že je rád, ak sa mu podarí zliezť dole a nie liezť nahor.“ Milan s Tomášom vstávali o piatej. Tri hodiny im trvalo, kým si zohriali dva litre čaju a obuli si vonkajšie topánky, ktoré cez noc zamrzli a boli tvrdé ako skala. Nakoniec ale stáli na vrcholku Pik Lenina. Aké sú to pocity? „Hore som rozmýšľal úplne v pohode, čo je zvláštne, lebo na vrchole môže človek spanikáriť, alebo sa cítiť neadekvátne svojmu zdravotnému stavu. Keď to racionálne zhodnotím, vrchol nebol ktoviečo. Výhľad tam nie je žiadny, okolo sú ďalšie vrcholčeky. Nelezie sa však kvôli výhľadu, ale kvôli samotnému vrcholu. Po ceste hore si človek užije výhľad, má veľa zážitkov aj utrpenia – to všetko patrí k tomu. Dosiahnuť prvú métu – vrchol – prinesie uspokojenie. Hneď potom ale prichádza ďalšia méta: vrátiť sa živý dole.“

Článok pokračuje pod video reklamou