„Doniesol mi ich syn Martin, aby som sa vraj na dôchodku nenudil. Obe zvieratá majú o niečo kratšie neochlpené nohy,“ vysvetľuje chovateľ Ladislav Benkovič.
Zvieratá vraj nie sú vôbec prieberčivé, pokiaľ ide o výber toho, čo im ponúka okolitá príroda. Pohryzú takmer všetko, na čo dosiahnu.
Muflóny sa však správajú presne tak, ako to majú od prírody spoločne s baranmi zakódované vo svojich génoch. „Raz som si ani nevšimol, ako sa jeden z muflónov objavil za mnou. Bol som mu otočený chrbtom, keď ma z celej sily nebral na rohy. Hneď som minimálne tri metre letel vzduchom," spomína si na príhodu z leta pán Ladislav. Potom si niečo vyše dva týždne poležal v posteli. Bál sa, že sa z toho ani nevystrábi, veď už nie je naj-mladší. Odvtedy si dáva pozor.
Pri muflónoch pobehuje občas aj malý capko. „Ešte v júni nám ho v igelitovej taške priniesla jedna suseda z obce. Videla, že sa venujeme chovu rôznych zvierat, mali sme aj kozu, dúfala, že ho vychováme. Capkovi sme dali meno Filipko. Pri pôrode mu uhynula matka. Aj capkovi už nechýbalo veľa. Kŕmili sme ho dudlíkom ako malé dieťa. Dávali sme mu mlieko a rôzne kašičky, varili aj repíkový čaj. Našťastie sme ho vypiplali. Má však krivú nožičku a pysk. Trávu môže trhať iba vtedy, keď má bokom hlavičku. Aj tak z neho máme radosť."
Benkovičovci sú skôr chovateľmi exotického ako bežného zvieratstva. Doma majú aj malú fretku a namiesto sliepok im po dvore behajú perličky a malý poník. Ten na svojom chrbte už vraj ponosil takmer všetky deti z okolia.⋌
Autor: SI