Písmo:A^-|A⁺00

ÚĽANY NAD ŽITAVOU. Rodičia Antona Dobrotu pochádzali z okolia Šurian, matkina babička mala vraj priezvisko ktoréhosi poľského prezidenta. Otec bol vychýrený obuvník – keď ho v prvej svetovej vojne zajali Rusi, ešte aj vo Vladivostoku robil čižmy. V roku 1917 sa vrátil, ako vojnový vyslúžilec si v Šuranoch otvoril dielňu. Dobrotovci netreli biedu. Anton mal štyri triedy gymnázia, ale pred maturitou sa pobil s nejakým Čechom. Niekoľko rokov robil ošetrovateľa známemu šurianskemu doktorovi Štarkovi. „Asistoval som mu, obsluhoval prístroje a niekedy som odhadoval diagnózu, ešte len pacient vchádzal do dverí. Vraj keby som mal maturitu, na vlastné trovy by ma dal vyštudovať,“ spomína Anton Dobrota. S motykou cez hranicu Lenže potom prišiel rok 1938, namiesto Čechov Maďari a Antonovi povolávací rozkaz k maďarskej armáde do Komárna. „Vydal som sa smerom na Komjatice, kde bola hranica. Dobehol ma furman na voze s dvomi koňmi. Mal pri hranici roľu kukurice. Dal mi do ruky motyku, ukázal smer k hranici a povedal, aby som motyku niekde na konci poľa nechal. Na druhý deň som bol v utečeneckom tábore v bratislavskej Ymce. Ponúkli mi miesto na železnici, odkiaľ vtedy odchádzali Česi. Poslal som žene odkaz, zbalila veci, dala naložiť na nákladný vagón a prišla za mnou aj s dvomi synmi. Mladší mal možno len dva týždne.“ Najstarší záhradkár Anton Dobrota strávil pri železnici niekoľko rokov. Neskôr sa s rodinou vrátili do Šurian, kde aj donedávna žil. S manželkou tu stihol osláviť ešte briliantovú svadbu. „Osemdesiatsedem mala, keď zomrela. Ten súlad medzi nami bol bezvadný, lebo čo som povedal, ona splnila,“ dodáva s úsmevom. Zostal bývať v Šuranoch. Bol sebestačný, chodil do záhradky, aj na mestskú výstavu zašiel pozrieť, čo ostatní dopestovali. Oficiálne ho označili za najstaršieho návštevníka. Rád si s partiou zahral žolíky. „To bola len taká zábava. Ale keď prišli hracie automaty – viete, koľko na nich človek mohol vyhrať?“ Dlho boli jeho veľkou záľubou ryby. „Keď som bol malý chlapec, na jednom mieste sa dalo nachytať aj 40 - 50 kilov. Ako menší som pomáhal, potom som aj sám chytal. Keď je v lete horúčava, kyslík sa z vody stráca. Ale v štyroch metroch bol chlad. Pohrúžil som sa a tam ležali kapry, mreny. Bral som len dvojkilové, lebo väčšie švihli chvostom a vyšmykli sa.“ Ani zlomeniny ho nezlomili Keď mal deväťdesiatpäť, spadol na bicykli a zlomil si kĺb. „Vzali ho do nemocnice, operovali. Iní v jeho veku by ležali, ale on by hneď nedbal vstať a chodiť“, komentuje jeho dcéra. „Potom sme si ho radšej vzali k nám do Úľan. Sám už veľmi nechodí, stráca rovnováhu, po náraze do dverí si zlomil rameno. Ale vystrábil sa. Horšie počuje, ale všetko si pamätá a o všetko sa zaujíma.“ Ráno kávička a štamperlík „Všetko ma bavilo, o všetko som sa zaujímal,“ prisviedča bodrý jubilant. "Keď som sa školil za rádiotelegrafistu, stále som sa inštruktora voľačo vypytoval, až to ostatným liezlo na nervy. A on hovorí, kiež by som takých Dobrotov mal v triede viac. Lebo keď to hovorím jemu, vysvetľujem to aj vám." Každé ráno si dá dva deci kávy a štamperlík bylinného likéru. Verí mu, lebo je slovenský a je na ňom presne napísané, čo obsahuje. "Zájdem na dvor nadýchať sa kyslíka, len ma musí voľakto držať, lebo sa o mňa boja. Pozriem si televízor, ale niekedy by som ani grajciar nedal - stále len opakujú dookola. Alebo si poležím. Veď už nič nemusím, 48 rokov som v penzii.“ Na sobotu 10. novembra chystali v Úľanoch oslavu storočnice najstaršieho člena rodiny. Aj tých najbližších je už okolo neho dosť – má deväť vnúčat a desať pravnúčat. Najmladšieho Jakubka priviezli z pôrodnice len pred niekoľkými dňami. Má takmer o sto rokov menej ako jeho pradedo. Anton Dobrota sa vraj chystá počítať roky spolu s maličkým, od začiatku. A sám sa chce dožiť aspoň toľko, ako jeho o niečo staršia vrstovníčka v Česku. Nech mu to vydrží. ⋌MIROSLAV ANTONI

Článok pokračuje pod video reklamou