Zlákala ho hádzaná
Svetlo sveta uzrel v novembri 1955, vyrastal v jednoduchej rodine v Zbehoch. Bol obyčajným dedinským chlapcom, ktorý mal troch súrodencov. Rodičia Katarína a Alojz vychovali starších bratov Rudolfa a Antona, o pätnásť minút mladšia sestra Katarína je jeho dvojčaťom. „Práca v domácnosti mu nikdy nerobila problém, vždy bol ochotný pomôcť. Matka pracovala na družstve, takže sa pravidelne zúčastňoval na okopávaní repy alebo kukurice. Rád relaxoval aj pri práci v záhrade," spomína brat Rudo. V detstve sa radi spolu hrávali s kamarátmi na Indiánov, ako u bežných chlapcov bol ich hrdinom náčelník Winnetou. Lolo vyštudoval potravinársku priemyslovku v Nitre, najviac ho bavil dejepis a zemepis. Dvojročnú povinnú vojenskú službu absolvoval v Stružnej pri Karlových Varoch (1976-78).
Hádzaná bola jeho životným poslaním. Zoznamovať sa s ňou začal na základnej škole vo svojom rodisku, kde si ho ako 13-ročného všimol vtedajší učiteľ Viliam Mareček. Lojza hra medzi sedmičkami okamžite chytila, na ihrisku trávil s loptou denno-denne celé hodiny a rozvíjal svoj talent. Trénoval s bratmi aj doma na dvore, čo si viackrát odniesla ich drevenná brána. Opravoval ju väčšinou dedko. Od žiackych súťaží na základnej škole prešiel do prvej dorasteneckej ligy, keď v roku 1973 dovŕšil vek dospelosti, jeho meno už figurovalo medzi mužmi Zbehov v krajskej súťaži. Jeho spoluhráčmi boli Marián Jakubík, Jozef Varga, Ľubo Škorica, Peter Lehotský, Štefan Škorica, Vladimír Greguš, Štefan Sklár, Ľubo Solčiansky, Emil Greguš, Štefan Fúska či Štefan Králik. Hrával na poste univerzálnej spojky. Charakteristický bol rýchlymi nohami, kreativitou, brankárom súpera vždy naháňala strach tvrdá presná pravačka. Nepoznal stratenú loptu, v osobných súbojoch bol tvrdý ako žula. Pamätníci spomínajú aj Lojzove prezývky: volali všelijako - Brčo, Freddy Mercury, Mongol, Kiric i Lolo.
Búrlivák s veľkým srdcom
Po skončení aktívnej činnosti sa zamestnal na chemickom učilišti v nitrianskej Plastike, kde aj odštartoval úspešnú trénerskú kariéru. Hádzanársky fanatik sa najprv venoval mládeži, s dorastenkami Nitry získal tri majstrovské tituly. Jeho poctivá robota neostala bez povšimnutia, odmenou mu bol trénerský post pri seniorkách. Vo svojich Kristových rokoch postúpil so ženami Plastiky do najvyššej súťaži. Následne vedenie klubu angažovalo skúseného kouča Jiřího Zerzáňa, ktorý si ho vybral za asistenta. Berec na toto obdobie veľmi rád spomínal, českého trénerského kolegu bral ako učiteľa. Ich spolupráca skončila v roku 1993, keď sa po rozdelení Československa vrátil Zerzáň domov na Moravu.
Pod Zoborom teda prevzal kormidlo sám. V premiérovej sezóne samostatnej slovenskej extraligy Nitra ešte o titul nebojovala, ale už v ďalšom ročníku už hráčky Plastiky skončili pod vedením Bereca na druhom mieste. O rok boli Nitrianky bronzové, no ich tréner musel odísť. Veľký srdciar putoval na Žitný ostrov, v Zlatnej však pôsobil iba rok, lebo ho zlákal bratislavský Inter. Na Pasienkoch zotrval tri sezóny a v roku 1999 získal so žlto-čiernymi bronz. Následne ho angažovalo Duslo Šaľa, na lavičke chemičiek strávil osem mesiacov. Vo februári 2000 bol odvolaný, hoci so Šaľou nestratil v lige ani bod. Stopercentný profesionál cítil krivdu, hoci to na sebe nedal zvonka spoznať, vo vnútri ho to veľmi ranilo. Bez roboty ale dlho nebol. Po dva a pol roku vo Veselí na Morave sa nechal v roku 2002 nahovoriť na Šurany. „Toto rozhodnutie neskôr ľutoval, považoval to za najväčší životný omyl. Sám tvrdil, že obdobie v Šuranoch sa výrazne podpísalo na jeho zdravotnom stave. Stresy a zákulisné ťahy pri odvolaní mu dali poriadne zabrať. Zo dňa na deň ostal bez miesta," smutne spomína manželka Ľubka.
Búrlivák s veľkým srdcom nepoznal v hale ani najbližších, zápasy na lavičke prežíval veľmi intenzívne, emócie neskrýval. Kričal, rozhadzoval rukami, jednoducho, bola ho plná hala, ale na svoje zverenkyne nedal dopustiť. Ani v najvypätejších situáciách sa nikdy neznížil k urážke hráčky, ale od každej vždy očakával profesionálny prístup. Prehry strašne nenávidel, ich príčiny dôkladne analyzoval v obývačke pri videu hneď na druhý deň. Vedel uznať kvalitu súpera, ale tvrdil, že aj porážka musí byť so cťou. Precízny pracant presedel nad štatistikami niekoľko desiatok hodín, čísla, grafy a svoje detailné zápisky zbožňoval, lebo mu nikdy neklamali. „Nikdy nevynechal tréning. Aj keď mal horúčku a bral antibiotiká, na palubovku vždy prišiel. Rovnako nepoznal dovolenku," spomína dcéra Petra. Nie náhodou bol v roku 1999 vyhlásený za najlepšieho slovenského trénera.
Vzorný tato
Dobrota a krásne oči fešáka s fúzkami dokonale opantali hádzanárku Ľubku Kollárovú, idylický príbeh lásky spečatili 25. novembra 1978, v deň Lojzových 23. narodenín. V nasledujúcom roku sa manželia tešili z prvého dieťaťa, dcérka Naďka sa narodila v Nitre. V roku 1981 mal pred narodením druhej dcérky Peťky možnosť hrať vyššiu súťaž v iných kluboch, ale vzorný otec a manžel sa obetoval pre rodinu a zostal v meste pri Váhu. Pri obidvoch dievčatách jablko ďaleko od stromu nepadlo, naposledy hrali hádzanú v Partizánskom. Naďa sa tento rok v apríli vydávala, avšak zdravotný stav mu účasť na svadbe neumožnil...
Berec mal dve tváre. Po príchode z haly domov sa búrlivák premenil na jemného, citlivého, láskavého manžela i otca. Bol férový, dokázal prijať aj názory druhých ľudí. Neznášal intrigy a klamstvá, tie odpustiť nevedel.
Zlomené zdravie
Zdravotné problémy začali vo februári 2004, keď mu diagnostikovali nádor na mozgu. Mal obrovské bolesti hlavy, musel podstúpiť operáciu v Nových Zámkoch. Po náročnej operácii hlavy bol dosť vyčerpaný, musel odísť do invalidného dôchodku. Bez hádzanej ale dlho nevydržal, v júli 2004 už viedol letnú prípravu nitrianskych hádzanárok. S trénovaním skončil definitívne pred dvoma rokmi v máji, na zápasy Nitry chodil už iba ako divák. Ešte minulé Vianoce sa zdala situácia stabilizovaná. Problémy opäť prišli vo februári tohto roka. Epileptický záchvat, postupné odumieranie buniek, ochabnutie svalstva. Vyžadoval si neustálu lekársku starostlivosť, a tak ho rodina s najlepším úmyslom presunula v júni do hospicu. Poďakovanie patrí všetkým ošetrovateľkám na čele s riaditeľkou, robili maximum, čo sa dalo. Lojzo bojoval ako lev, ale zákernej chorobe nakoniec podľahol. Berecova pozemská púť skončila predminulý štvrtok dopoludnia na Mikuláša.
Na poslednej ceste ho odprevádzalo nemálo známych a kamarátov. Lolo svoj posledný zápas v živote prehral.