Čas plynie neúprosne veľmi rýchlo, potvrdzuje to i neodvratná skutočnosť, keď uplynulo už 35 rokov od historického úspechu, ktorý dosiahli futbalisti AC Nitra. Po postupe do celoštátnej ligy v roku 1971 suverénnym spôsobom bez jedinej prehry sa stali víťazom Interpohára 1972. Postupne zdolali mužstvá Innsbrucku, Göteborgu a Kodane. Na tomto prenikavom úspechu sa podieľal stmelený kolektív hráčov, menovite: pod vedením kapitána Dana Ižolda, skúsený obetavý bojovník F. Švec, ďalšie opory Porubský, Rapan, Pozdech, Horn, Štarke, Ternényi, F. Halás st., Dominka, Michálek, vynikajúci brankár Szabo, prezývaný Sarti. Doplňovali ich mladší Janko Rosinský, Rasťo Vincúr, Takáč, Grác, Mikulášik, Šrámek a Zekúcia. S odstupom času možno povedať, tlmočiac mienku hráčov, že taký skvelý kamarátsky kolektív nemal v tom čase páru v lige. Mužstvo viedol hlavný tréner Miško Pucher - skromný, obetavý poctivec, s pomocníkom Studeničom. Bola to zhoda okolností, či osud - totiž v rokoch 1948-49 sme spolu hrali futbal v Partizánskom a po 23 rokoch sme sa stretli v Nitre - Miško tréner a ja ako predseda futbalový oddiel AC Nitra. Spolupráca bola výborná, dosahované výsledky to potvrdzovali.
V súvislosti s historickým víťazstvom v Interpohári stala sa v zápase v Nitre s Wackerom Innsbruck - vyhrali sme 4:1, nevšedná mimoriadna udalosť, ktorú považujem za vhodné spomenúť. Pred ukončením prvého polčasu došlo k prudkej búrke, následkom ktorej došlo k zatopeniu šatní. Osobné veci hráčov oboch mužstiev boli zatopené špinavou vodou aj fekáliami zo sociálnych zariadení. Súpera sme museli presviedčať, aby nastúpil do druhého polčasu. Po rozumnom dohovore pri slávnostnej večeri v bare Ponorka sa nám podarilo veci uviesť na priateľskú mieru. Táto nepríjemná udalosť v nasledujúcich obdobiach privodila historický zlom v materiálno-technických podmienkach pre futbal v Nitre. Po zhodnotení celkovej a náhodne vzniklej situácie (po spomenutej búrke) vo výbore futbalového oddielu AC, ktorá bola veľa rokov zlou vizitkou pre centrálny výbor AC i vedenie mesta, sme sa zhodli v návrhu pokúsiť sa o nemožné - vybudovať postupne dôstojný stánok - štadión pre futbal v Nitre. Vychádzali sme tiež zo situácie, keď pomerne malé mestá ako Hlohovec či Partizánske mali dôstojné tribúny a u nás v Nitre takmer nič! Na sklonku roka 1972 som vo výbore FO navrhol, že sa pustíme do boja za zlepšenie havarijného stavu zariadení pre futbal, lebo súčasnosť nedôstojne reprezentuje krajské mesto a ligový futbal! Našiel som pochopenie a za aktívnej pomoci členov výboru FO AC, menovite spomeniem pre históriu pánov Singera, Červeňanského, Pálku, Klenka, Beláka, Kanása a Hechta a tajomníka Pappa, sme spracovali komplexnú analýzu súčasného stavu a navrhli riešenia. Osobne som materiál odovzdával vedúcim pracovníkom mesta i okresu, ako aj vtedajším straníckym orgánom s patričným vysvetlením. Ľady sa konečne pohli. V januári 1973 sa uskutočnilo rokovanie na Mestskom národnom výbore za účasti zástupcov ONV, Stavoprojektu a útvaru hlavného architekta mesta. Začiatok projektovania štadiónu sa odďaľoval - nebolo prostriedkov a časť oponentov navrhovala postaviť štadión na uvažovanom sídlisku „Lupka“, čo z našej strany vyvolalo značné rozhorčenie. Navrhli sme kompromis - postupne vybudovať tribúnu opakovaním projektu „Tribúna Hlohovec“. Podarilo sa mi zabezpečiť prostriedky cez vládu a kraj tak, že v roku 1974 sa začalo s výstavbou. Zrušila sa atletická dráha, čo znamenalo, že štadión bude perspektívne stáť na pôvodnom mieste ihriska pod majestátnym Nitrianskym hradom! Tak sa stalo, že rok 1977 bol ďalším historickým medzníkom, v ktorom sa nitrianskemu futbalu oproti minulosti podstatne vylepšili podmienky pre športovanie - reprezentáciu nášho krásneho historicky slávneho mesta! V tomto období je tomu 30 rokov, čo zariadenia tribúny so svojím vybavením v porovnaní s inými klubmi slúžia k spokojnosti hráčov i ostatných pracovníkov, funkcionárov, starajúcich sa o dobré fungovanie klubu. Na druhej strane, pri milej spomienke na tridsaťročné jubileum od začatia využívania vybudovanej tribúny, ktorá mala byť začiatkom pre pokračovanie dostavby štadióna (na náprotivnej strane podobná tribúna, ovály kryté na sedenie) musím konštatovať, že i napriek schválenej koncepcii za uplynulých 30 rokov žiadna garnitúra, ktoré sa vystriedali vo vedení futbalu, ba ani vedúci predstavitelia mesta, neurobili žiadny konštruktívny krok pre realizáciu pôvodných zámerov. Je to ukrutná škoda, lebo vtedy stačili dve-tri desiatky miliónov korún na dobudovanie komplexu štadióna a dnes sú potrebné 4 až 5-stoviek miliónov!
Netreba však zúfať, ale byť optimistami, že ľady sa postupne pohnú i napriek zložitej dobe vlády biznisu. Potvrdzujú to i noví majitelia klubu FC Nitra, ktorí sa rozumne chopili potreby postupne vylepšovať podmienky pre hráčov a divákov - fanúšikov klubu. Potvrdzuje to vybudovanie umelej trávy, osvetlenia hracej plochy a nesporne i výsledky, ktoré dosahujú futbalisti! Okrem toho, čo je potešiteľné pre nitriansky šport, že vedenie mesta sa stavia pozitívne k podpore rozvoja vrcholového i masového športu, ako aj športovaniu na školách všetkých stupňov. Magistrát uvoľnil nemalé milióny na zlepšenie podmienok pre futbalový i hokejový klub. Osobne som hrdý na to, že ako dôchodca som sa dožil priaznivej zmeny v prístupoch k všestrannému rozvoju mesta, ktoré je už tiež mojím domovom od roku 1970, podobné je to tiež i u pána primátora, pôvodom Zlatomoravčana. Preto pevne verím, že postupne príde čas, keď sa pod novým vedením mesta hlavne mladí obyvatelia budú môcť tešiť pri využívaní nových moderných športových zariadení. ⋌ALBERT PANÁK, dôchodca
(Autor je bývalý predseda AC Nitra)