Huncút spod hradu
Narodil sa v roku 1928, v čase zúriacej európskej hospodárskej krízy. Ako jedináčik neprežíval práve radostné detstvo. Jeho otca, pôvodom Čecha, ktorý prišiel do Nitry z Olomouca, totiž po vyhlásení Českého protektorátu vyhnali späť do „mesta syrečkov“. Aj keď sa viackrát pokúšal o návrat pod Zobor, túžba po rodinnom krbe nabrala reálne kontúry až po tridsiatichpiatich rokoch. Druhá svetová vojna a pohnuté časy spôsobili, že Edo svojho otca videl prvý raz až ako štyridsiatnik! O jedného, zato ale najdôležitejšieho fanúšika na vlastných stretnutiach prišiel, a nevynahradilo mu ho ani tisícky ďalších. „Bolo mi veľmi ľúto, že ma otec nevidel nikdy aktívne hrať. Určite by bol na mňa hrdý,“ vraví.
Chlapca z Podzámskej ulice, ktorému učaroval futbal, teda vychovávala mama Matilda samotná až do dôchodku. „Moja mama mala na moju výchovu nevhodné povolanie. Ako pomocná kuchárka robila denne 12-16 hodín a podľa potreby niekedy aj v noci. Babka bola už veľmi stará a okrem toho nemala na mňa čas. Keď prichádzala maminka z roboty, jej prvá otázka na babku bola: Kde je môj Edinko? Babka pohotovo odpovedala: Tu bol pred chvíľkou. Tu sa motal! Hoci ma nevidela celý deň. Sedel som vtedy na hradnej bašte, alebo hral futbal na lúke.“ Edo bol veľmi rozporuplné dieťa. Z polovice jemné, dobré, poslušné, skoro ako dievčatko, no na druhej strane to bol temperamentný, impulzívny, živý chlapec, hotový čert. Ani absencia súrodencov v Edovi počas nevinných detských liet nevyvolávala smútok, práve naopak: „Načo by mi boli? Veď ani o mňa sa nemal kto starať a nie ešte o ďalšie dve-tri deti. V rodine stačil aj jeden neurotik...“
Všakovaké huncútstva s kamarátmi z milovanej Podzámskej ulice však Edovi nahrádzali vtedajšie chýbajúce rodinné zázemie. Jeho vzorom bol samotár, spisovateľ a tréner z ich rajónu Jano Bábik. „Raz, keď kdesi ukradol naozajstnú futbalovú loptu, tak sme s ňou každý deň hrávali na babkinom dvore futbalové zápasy. Mali sme z toho veľkú radosť, lebo dovtedy sme hrávali futbal len s handernicou.“ Dnešná mlaď by sa len pousmiala nad tým, ako si v tej dobe mladíci zdokonaľovali techniku a neúnavne cibrili pohyb.
Hral proti Puskásovi
Tomu pravému futbalovému kumštu sa v rodnej Nitričke začal priúčať s esami ako Kuna, Čurgali či Belák vo svojich trinástich rokoch pod vedením trénera Heinischa, bývalého výborného brankára ŠKP Bratislava. Netrvalo však dlho a bojovník Edo sa razom ocitol v kabíne mužov. „V jednom dorasteneckom zápase, ktorý sme vyhrali 12:1, som strelil deväť gólov, a tak ma tréner už ako šestnásťročného pozval k seniorom. Tí ma medzi seba prijali ako „nosiča kufrov“. Trvalo to dovtedy, kým sme v Prešove zásluhou môjho gólu zvíťazili 1:0,“ spomína. Ani to ale pre futbalového elegána nebola konečná, vždy prepotený dres so sedmičkou na chrbte otváral Edovi futbalové dvere dokorán. Nielen v Edových klubových pôsobiskách AC Nitra, Slavoj Slovan Nitra a ATK Praha by vedeli rozprávať o kúskoch s loptou, ktoré stváralo čiperné pravé krídlo. Fundži, ako už dlhú dobu Eda Farmana kamaráti a známi kvôli nápadnej podobnosti s francúzskym hercom Louisom de Funesom prezývajú, sa stal mnohonásobným reprezentantom Nitrianskeho kraja a Západoslovenskej župy, ba počas vojenskej služby v Prahe v roku 1952 mu v armádnom tíme nasadili kapitánsku pásku a on priviedol mužstvo k majstrovskému vavrínu. Bol hráčom slovenských levíčat i slovenskej seniorskej reprezentácie. Počas bohatej 23-ročnej hráčskej kariéry, v ktorej nastúpil na sedem stovák zápasov a strelil v nich okolo päťsto (!) gólov, dráždil svojich súperov v jednom mužstve s takými futbalovými veličinami ako Lešický, Franko, Berec, Krásnohorský, Hrivňák, Kanás, Hrnčár, Moravčík, Dočkal, Pucher, Franta či Obert. „Veľmi rád si spomínam na súboje proti takým hráčom ako Vengloš, Adamec, Kvašňák, Schrojf, Masopust, Puskás či ďalší,“ osviežil svoje pekné, nezabudnuteľné spomienky na časy dávno minulé. Nuž, nie je dnes veľa takých, ktorí by mohli hovoriť o tom, ako bojovali s koženou pri nohe proti tým najlepším z najlepších. Edo patrí k tým šťastnejším.
Tréner a metodik
Ani po skončení aktívnej hráčskej kariéry Fundži od trávnikov ďaleko neodišiel, nemienil sa vzdať svojej vášne. Rozhýbal viaceré stojaté vody i na poli funkcionárskom. Bol členom trénersko-metodickej komisie v Bratislave a ako tréner získal licenciu prvej triedy. Trénerský chlebíček okúsil v milovanej a srdcu najbližšej Nitre, vo svojich päťdesiatichpiatich rokoch viedol mužstvá AC i FC Nitra. Právom sa môže hrdiť a pochváliť úspešnou prácou s mládežou i seniormi, ktorí hltali jeho dobre mienené rady v honbe za streleckou potenciou ich učiteľa. „Publikoval som viaceré štúdie, ako prekonať súperovu obranu a brankára. Nazdávam sa, že správnemu výberu a výchove krídelných útočníkov, ktorí majú byť predstaviteľmi modernej hry pre krídelné posty, je potrebné venovať pozornosť už v žiackych a dorasteneckých družstvách,“ dodal zo svojho odborného žargónu v krátkosti jubilant. O tom, že jeho finesy prinášali ovocie, sa nedá pochybovať. Ani náhodou. V spolupráci s inými lodivodmi vychoval počas svojej trénerskej misie takých skvelých futbalistov, akými svojho času boli Ižold, Porubský, Horn, Pucher, Hrnčár, Moravčík či Bochnovič. No ani to mu nestačilo, povinností si pridával stále viac a viac, napokon, ako správny chlap zabŕdol aj k opačnému pohlaviu. Veď to bol práve Edo Farman, kto pod Zoborom založil ženské futbalové družstvo, ktoré sa neskôr stalo majstrom Slovenska. Ani dlhé roky po tom nezavesil kopačky na klinec, často a rád si to na trávnatom koberci do úmoru rozdával so starými pánmi. I dnes sa ešte drží v dobrej kondícii každodennými vychádzkami po Nitre a žasne nad jej rýchlymi premenami.
Očaril aj spevom
Fundži nezostal nič dlžný ani mimofutbalovému dianiu, napokon, čo si tento pán futbalista telom i dušou zaumienil, to aj dotiahol do zdarného konca, a nielen na ihrisku. Ako 19-ročný sa vo františkánskom kostole oženil, samozrejme, že mu asistovali všetci priatelia z okolia bývalého Župného domu, aj keď nikoho z nich nepozýval. Jednoducho, prišli sami. Aj keď času v jeho prípade nebolo nazvyš, nezanedbával ani školské aktivity. Vzdelanie, ktoré v minulosti malo väčšiu váhu ako šport a znamenalo istejšiu budúcnosť, získal Edo najvyššie, vysoko- školské. Svoje štúdiá zavŕšil úspešným absolvovaním FTVŠ Univerzity Komenského v Bratislave. Stal sa z neho pedagóg.
Vážnou konkurenciou najpopulárnejšieho športu na svete bol v Edovom prípade spev. Zvyknutý na množstvo divákov v hľadisku neochvejne vystúpil so svojím tenorom v ruskom Simferopole pred desaťtisícovou návštevou a jeho výkon nezostal neocenený. Okrem búrlivého potlesku prítomných mu domáci udelili aj čestné občianstvo tohto mesta. Našťastie pre nitriansky šport, kľukaté cesty osudu nedovolili loptový talent Eda Farmana ohroziť. „Futbal mi učaroval, pretože je ako život - krásny a nevyspytateľný.“
Život nitrianskej futbalovej legendy dnes spríjemňujú návštevy milovanej mnohopočetnej rodiny, teda šiestich dospelých ratolestí. Z prvého manželstva má Miroslava, Juraja a Lýdiu, s druhou manželkou Katarínou sa vždy potešia stretnutiam svojich detí Katky, Eduarda a Zuzany i obzvlášť cenenej spoločnosti vnúčat. Tento nitriansky pecivál, ako sa sám tituluje pre úctyhodnú vernosť domácim modro-bielym farbám, určite ešte dlho nebude mať núdzu o gratulantov z radov športovej verejnosti, kde má hŕbu priateľov, s ktorými preberá hlavne futbalové témy.
Redakcia MY i široká futbalová rodina pri sfukovaní osemdesiatich sviečok prajú Eduardovi Farmanovi pevné zdravie a ešte dlhé chvíle strávené s touto hrou hier, ktorú tak spropagoval a pomáha rozvíjať.
ŠTEVO HARINGA
(S použitím publikácie Chlapci z Podzámskej)